Próza

Čo je vlasne dôležité

Všetko sa dá popliesť. Alebo povedať viacerými spôsobmi. Aj ja to idem popliesť. Mám pre vás príbeh. Na tom sa zhodneme asi celkom ľahko. Ide o jednu pani, ešte žije. Či ešte žije aj jej muž, to neviem. Ale nejde ani tak o ňu. Mala syna. Nech je Jano. A ten si vzal Anku. Keď som pred pár mesiacmi volal s mamou, povedala mi, že zomrela. Ale teraz z iného konca. Rozvinieme to klbko, dačo popletieme, dačo upletieme.

Jedna pani, ktorá bývala v našej milej dedine, bola skutočne zapálená pre hľadanie Pána. Pravdaže to robila podľa toho, aké informácie sa jej dostávali. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že keby spoznala oveľa originálnejšie spôsoby hľadania Boha, iste by jej vyznanie vyznievalo aj adekvátne originálne a zorientovane. Ale o tom možno inokedy.

Jej muž tieto ideály chápal, hoci asi ich nenasledoval tak, ako ona. Jej syn jej mohol urobiť veľkú radosť, keby sa stal kňazom. Prečo to neurobil, nuž to malo viac dôvodov. Možno aj jeden celkom prostý, intelektuálny. Postačilo mu dokončiť strednú školu, vysokú nechcel. Túžil po obyčajnom živote v prírode, na dedine, pri zemi. Sadiť, siať, žať. Našiel si dievča. Anku. A práve toto všetko veľmi nenadchlo jeho mamu. Preto sa odrazu zazdalo, že ak Jano príde domov a povie: žením sa s Ankou, rodičia požehnajte nám! – práve mama by povedala: Nie! A to Ankina povesť obsahovala úprimné hodnotenie, a to dobré a čestné dievča. Rovnako úprimne nasledovala svoju vieru v Boha. Dokonca sme spolu hrali divadlo. Sú to teda riadne roky. V tom hodnotení sa našla predsa len chybička krásy, narodila sa o pár rokov skôr ako Jano. A to jeho mame vadilo.

A tu sme práve pri kameni sporu a pri tom, ako si to Boh vyriešil. Poslal svojho proroka. Jednalo sa o muža nesmierne zbožného. Nemyslím to nijako ironicky. Mal túto autoritu medzi celým svojím okolím. A to i medzi mužmi, ktorí uznávali, že jeho viera je pravé chlapské vyznanie. A niet v nej hrania, predvádzania sa a pýchy. Falošnej zbožnosti. Ale u nás existoval aj presný opak. Ale o ňom táto poviedka nie je.

Normálne si uvedomujem, že popisovaním vlastnej spomienky spred rokov sa tuším vrhám na prípravu na napísanie svojho životopisu. To bude čítanie! Späť k nášmu príbehu.

Tento zbožný úprimný muž vyhľadal Janovu mamu. Niekto ho nevolal. Presne ako v Písme jednoducho dostal rozkaz z hora, z neba. Šiel. Prehovoril s milou pani. Práveže nikto nevie, čo jej povedal. Ale od tej chvíle súhlasila so sobášom svojho syna.

Zbožný muž teda vykonal veľkú misiu. Strašne mi to pripomína Bibliu, Sväté Písmo. Konkrétne príbehy Eliáša  a Elizea. My všetci môžeme po takom len túžiť. Položili by sme hŕbu otázok, zamotaných životom, aby sme našli lepšiu cestu. Akoby len jemným pokynutím by nás posunul k dobrému vzťahu k Bohu a životu. Všetko by zapadlo do seba, fungovalo.

deň_ohňa

Ale čo ak ten muž za tou pani prišiel, aj misiu splnil... Boh mohol byť spokojný. Ale čo ak nebol až taký zbožný, správny, ideálny...? Asi sa pýtate, kam tým mierim. Nie, ja sa len pýtam. V každom prípade to ešte stále poukazuje na komunitu schopnú posúvať sa vpred, dopĺňať sa. Umožňovať Bohu zasahovať naše životy. A možno nevyhľadávať mimoriadnych zázračniakov. Ale vyhľadávať komunitu kresťanov. Veď tamtí sú jednotlivci a cirkev je komunita bratov a sestier. Nie poloprázdnych priprázdnych nádob čakajúcich konečne nejakého úprimne hľadajúceho Boha, ktorý ho dokáže aj počuť.

A čo ak tá páni ani nikoho nevypočula. Nijaký človek za ňou nešiel, aby umožnila šťastie svojho syna? Čo ak sama dovolila Bohu, aby si robil plány, ktoré sa jej zdali zlé, možno nezrelé a bláznivé? Tak potom tá jej viera mala nejaký sebabudujúci spôsob existencie. Nebola len zväzkom hmly, ale mala kontakt na Boha. Boh v jeje duchovnom nazeraní mohol rozprávať. Neodsúdila ho na nemotu. Aspoň takto si to vysvetľujem.
deň_ohňa

Jano prežil šťastie i nešťastie. Ich manželstvo podľa toho, čo som počul, prinieslo obom šťastie. Avšak Anka pred niekoľkými rokmi umrela. Dozvedel som sa to neskoro a len medzi rečou. Choroba zničila jej pozemskú prítomnosť. Rozhodnutie dovoliť toto manželstvo zo strany jej svokry patrí k tým šťastným, hoci neľahkým. Anka tu nie je. Jano sa vraj obetavo a hrdinsky stará o dve dcéry, ktoré osireli ako on.

To, čo ma na tomto zaujalo je bolestivý ľudský príbeh. Znovu tá pálčivá, bolestivá a úprimná otázka, ako vyzerá úprimne veriaci človek v mojej komunite. Ako môže dnes Duch nakladať s hociktorým z nich. Sú nás miliardy a sme ako rozliata voda. Tečie, kde sa dá, ako sa dá, kontaminuje sa. Ale aj obohacuje, mineralizuje sa.

V každom prípade tento príbeh ma povzbudil, že Duch aj v našich časoch vnuká ľuďom, ako sa majú zachovať. Vytláča mudráctvo, neúprimné falošné prejavy úcty k Bohu. Veď ako inak by to malo byť?! Boh miluje svoje deti. Je prítomný medzi svojimi synmi a dcérami. Hovorí, nie je nemý. Koná. Chráni a buduje a vykupuje aj v nešťastí.

Ak sa dakedy pôjdem zas raz pozrieť ku nám, do môjho drahého rodného kraja, určite sa na Jana ešte poriadne povypytujem.

 

 

 

deň_ohňa

 

+

Peter dolu hlavou, dolu hlavou Peter

  Dnes som sa pozeral z okna. Z celkom takého obyčajného, určite nie nijaké zvlášť biblického. Bolo veľké. A uvedomil som si, že s tebou súhlasím, či súcitím, čo ja viem... Aj ja si myslím to isté, čo si myslíš ty. Všetko je dolu hlavou. Teda ja neviem, či si to práve teraz myslíš. Alebo si si to myslel v dobe, kedy mi to pripadá vhod.

V podstate si ťa predstavujem pri múre. Zazeráš. Samozrejme, kde inde môže viesť tá ulica ako smerom hore, preč z mesta. Pravdaže až neskôr ju nazvú Via dolorosa. Ale ty nie si ani veľmi blízko jej vyústeniu. Odvahu si nechal odísť preč ešte vtedy večer, keď si zradil. Úplne hlúpo a bez dôvodu. Nežiada sa mi napísať, že ten pohľad pálill. Myslím ten, keď sa Ježiš na teba pozrel. Veci ti došli, pochopil si. Bol to správny človek. Zradil si ho. A ak by ťa nedokázala páliť zrada, jednocho treba priznať veci, aké sú. Nedokázal si ísť za ním. Ani teraz nie. Hoci už si vnímal, že sa vzďaľuje. Istým spôsobom vlastne navždy. Nešiel si za ním. Vzďaľoval si sa od Golgoty. Vďaka textom ťa znovu nachádzam vo večeradle. Podľa všetkého sa skrývaš. Čakáš zatknutie? Máš plán? Nemáš.

vlasy_rozhodnutia

Nechali ste tam ísť len Jána. Teda najskôr to bolo jeho vlastné rozhodnutie. Ten jemný, plačúci, a on tam stál jediný. Kde boli hrdinovia? Trochu hlúpe po tom všetkom, nie? Vlastne to bol asi tvoj pocit. Vlastne tá istá veta ako ju sformuloval Ježiš s vypätím tela, bytosti pribitej na kríž, vybičovanej psychiky. Bože, prečo si ma opustil? Ako to, že tá jeho cesta viedla inde? Ako to, že ti to nedošlo skôr? V akom svete si to žil? Všetko si počul, napomenul si ho, že takto nie... a on predsa... šiel, zatkli ho, rýchlo odsúdili a už je aj pribitý. Takto to asi nemalo byť? Či už skoro obnovíš kráľovstvo Izraela? Ktosi sa tam bol pýtal, nie? A ktože to chcel sedieť po pravici? A teraz je všetko preč. Máš to jedno, všetko preč. Tento človek zlyhal. Je podľa všetkého už mŕtvy. Toto je život sám... Nezafilozofujeme si? Vlastne pri osobnostiach ako bol on, by sa to snáď nemalo stávať? Všetko tak pekne stúpalo hore a hore. Vlastne až do Jeruzalema. A teraz je koniec. A zbytočne o tom vždy znovu rozvažujeme.

Čakáš, že Ján, keď sa vráti, že prinesie správy? Nie je to morbídne? Len tak sa opýtať že ako umieral. Ako umieral Majster. Umieral veľmi statočne. Už keď si vymyslel ten úplne odlišný plán, že pôjde a zomrie... ale držal sa nesmierne statočne. Vôbec to s vami neprebral. Ale možno skúšal, ale ty si šiel opačným smerom. Takže ste sa minuli. Možno to má veľkú hodnotu, keď on je, teda bol... bol veľký. Ale akú? Veď je mŕtvy. Celkom obyčajne mŕtvy. Nezmyselne. Nič by sa nestalo, keby len trochu chcel. A nepotreboval ťa pri tom. Si trochu nepoužitý, čo povieš? Tak. Tak. V takýchto chvíľach býva pravda veľmi pychľavá. Zvlášť, ak človek uvažuje o Bohu.

Všimni si, že som k tebe vlastne celkom aj dosť korektný. Nedávam ti do úst žiadne šialené, doslova predpotopné vety. Nestaviam ťa doprestred davu, z ktorého bežíš upachtený do večeradla. Buchneš dvermi, ba chrbtom sa oprieš o ne. Výjdeš po schodoch, opieraš sa pravou rukou o stenu. Nevidíš Andreja, ani Jakuba. Pýtaš sa, kde sú. Už vedia, že si zradil? No?

copy_of_bloo-flower_of_sea

Ja nemám rád, keď sa ľuďom v Biblii vymýšľajú iné repliky, aké im tam predpísal autor tej alebo inej knihy. Tak sa to tam vtedy stalo, tak nech to ostane. Tak to bolo videné. Dosť ich je a sú presné svojou mierou. Načo nové? Obhajovať ťa? Načo? Ľutovať ťa? Veď spolu s tebou tu prichodí súdiť veci aj nad sebou. A aj ja sa pýtam, prečo je dolu hlavou, všetko je dolu hlavou, keď v Palestíne vystúpil znamenitý Majster Ježiš? Toľko zázrakov a potom koniec... Nečakaný, bez pátosu, taký surový. A my sme mysleli...

Ba ani ho nepochováte. A just sa o to postarajú jeden, dvaja odkiaľ inokadiaľ ako z veľrady. Najbližší by mali človeka pochovať, zatlačiť mu oči. Zvyknú spomínať, že Ján sa pohrebu zúčastnil. Kde ty máš teraz hlavu pre hrob! Myslím cudzí, nie? Myslíš na seba. Na svoju nestabilnú vernosť ku mužovi, ktorý zlyhal a umrel. Všetko by síce sedelo, ale je v tom taký chaos. Taký chaos!

            Ach, Ježiš, vždy unikneš. Vždy si vedel, že ste dvanásti, ale nie trinásti. Vždy mal čosi osobitné, čosi svoje. Veď jasné, veľký majster. Až po túto dilemu kríža. Aj to je jeho.

            Ale jedno robíš. Počkáš na Jána. Ani on nie je v tomto okamihu múdrejší a nečaká ďalší deň. A predsa vás čosi zadržalo v Jeruzaleme. Aspoň trochu blízko neho. A my sme mysleli, že to on zachráni Izrael. Muž silný v slove i v skutku. Je neskoro. Noc nie je ani dlhá, ani krátka. On sám si rozbabral, on sám si to i dopovie! Uvidíš! Neboj sa, každý si prejde svoj zápas. Magdaléna si prešla niečím iným. Každý si to pri ňom prejde. Je príliš iný. Z iného sveta, z iného cesta. Ale nie každý to aj vybojuje. Nie každý. A niekto dolu hlavou.

            On prvý i posledný. Bol mŕtvy a hľa hovorí: Žijem!

            Aké čudesné sú tvoje svedectvá a nepochopiteľné tvoje súdy. Nikto ti neporadil, keď si tvoril zem. Ani teraz si nemal poradcu. Kto teda pochopí také dielo nehodiace sa na zem. Ako sa do Petra zmestí, len ak nedáš toho istého, čo radil tebe?!

            Ako to raz s tebou preberiem? Pozvy aj mňa do Galiley pohanov!

 

 

 

 vlasy_rozhodnutia-invert

 

 

+

Sláva a smrť

Vyšiel z ambulancie. Nebol si istý, či niečo podpísal, či mal kdesi zaniesť nejaký papier. Vychádzal na chodbu. Vnímal staré kachličky na stene. Zápach nemocnice. V mysli to znelo, tá nová myšlienka, hoci sa to nezmestilo do nijakej predchádzajúcej myšlienky. Nežije. Je mŕtvy. Neskôr sa mu zdalo priam otrepané povedať: takto to nemalo byť... malo sa to skončiť inak. Nežije. Umrel. Už je to isté. Nemal by tam za ním zájsť... Keď takto chvíľu bojuje so sestrou, napokon na neho kričí, že môže byť v tomto pokojný, personál to už mnoho ráz zažil, je určite klinicky mŕtvy. Na zvuk zápasu pribieha lekár. Prikazuje dať mu niečo na upokojenie a dohliadnuť na neho na chodbe.

Je teda mŕtvy. Už nemá po tom malom incidente silu ísť poprosiť, aby ho k nemu pustili. Sestra trochu nediplomaticky hovorí, že v tomto stave by to nebolo pre neho prospešné. Nech si ho pamätá, aký bol. Upokojujúca látka čoskoro zaberie. Matka ešte neprišla. Toto, čo prežíva, je možno šok. Jeho slávny brat... nežije.

Nevie pochopiť, ako je to možné. Kde sa stala chyba. Jeho brata čakala sľubná alebo aspoň zaujímavá hudobná kariéra. Pravdaže jej súčasťou boli nejaké veci, ale nie toto! Nie toto! Nie, že tu dnes leží mŕtvy. Rekapituluje posledné hodiny. Odkedy vyhral jednu z mnohých televíznych súťaží, už s nimi nebýval. Nevedeli, či má nejaké peniaze, alebo sa len fláka. Či prerušil semester, alebo ho už snáď aj vyhodili. Teraz sám seba nazýval valiacim sa kameňom. A tento krotký spevák kostolného zboru, sem tam miništrant, sám seba v pohnutom stave, pod vplyvom alkoholu alebo čohosi iného, nazýval satanovou rukou. Smial sa pritom. Pravdaže to nemohol myslieť vážne...?!

Teraz mal byť niekde na skúške, chystali akúsi prvú hudobnú šnúru. Mala ho čakať sľubná kariéra, úspech, peniaze... A on by snáď pri bratovi, veď je to brat, iste našiel nejaký životný priestor. Veď sú predsa bratia! Vždy mu bol vzorom. Chcel byť ako on. Dodnes... Dnes sa všetko zrútilo. Leží neďaleko. Delia ich steny. Je mŕtvy. Delí ich akýsi nový priestor. Namiesto hluku vypredaných štadiónov ticho cintorína, jar, zima... Staré babky upravujúce kvety na hroboch svojich mŕtvych mužov.

Konečne prišla mama. Nerozprávali sa. Skoro sa ani nepozdravili. Teraz mala len jedného syna. Bol mŕtvy. Naposledy sa ponáhľala, aby svojmu dieťaťu pomohla. Snáď neskoro. Plače, potom chytá zlosť. Ani ju nepustia. Život plný rokenrolu, on je kráľ... alkohol. Blahosklonne sa usmievala. Keď sa ešte raz doma ukázal, hodil do nej nejaké peniaze pre ňu, lístky na koncert. Ešte cd s prvými skladbami. Poslednými. Peniaze všetko zakryjú. Nie. Zem všetko zakryje.

Ani nevedeli, čo sa vlastne stalo. Či mal nehodu. Nejaké náhle zdravotné problémy. Alebo sa proste úplne trápne predávkoval, či prepil vďaka novým rockovým kamarátom. Aj oni sú ruka satana... Dávka smrti. Keď ho potom videli, nezdal sa už byť rockovým tigrom. Bola to len mŕtvola. S čudesným výrazom tváre. Obnažená, zakrytá plachtou. Na palci na nohe visel papierik s označením mŕtvoly. Upravená narýchlo po operácii a následnej pitve. V truhle mal slušné šaty. Nepodobal sa na seba.

Na nemocničnej chodbe sa zrazu zjavil akýsi plešatý pán v stredných rokoch. Po ňom nejaká ďalšia ruka... rocková duša. Nič im nepovedal. Ani sa veľmi nepýtali. Bol v ten deň naozaj neviditeľný ako doteraz. Donútili sestru, aby vyklopila, čo sa deje. Vlasatý vykrikoval, že čo bude s cd, keď ho naspievala tá nepoužiteľná mŕtvola. Plešatý nadával a to necitovateľne. Peniaze, peniaze, peniaze... Ušli. Viac ich nevideli. Na konci chodby sa odnikiaľ zjavilo, ponevieralo nejaké dievča. Vyzerala, ako by si aj ona čosi dala. Keď videla dvoch utekať ako uragán, aj ona sa potom pomaly otočila a odišla.

Ostala teda len smrť. Ostalo jeho telo. To už nebude utekať, ani piť priveľa alkoholu. Nebude vyvolávať otázky nad jeho životom. Nebude? Bude. Do konca ich dní. Do konca dní jeho detí, ak nejaké bude mať. Vždy, keď prídu ku kôpke hliny, čo zostane na povrchu. A suché umelé kvety.

Vyšiel preč z oddelenia. Toľko vecí odrazu uplynulo. Ako keby sa zmenilo ročné obdobie z leta do zimy. Rýchlo si chcel spomenúť na nejakú modlitbu z čias, keď so zosnulým chodili na hodiny náboženstva. Nemusel o tom rozmýšľať. Boh sa natískal. On sa natískal Bohu, aby pre všetko na zemi zakročil. Lebo je to neznesiteľné. Všetko sa zrútilo. Prudko, nástojčivo prosiť Boha o milosť. Aj za cenu absolútnej hanby. Hoci tamten už nevstane. A predsa. Kde je? Žije ďalej? Bojuje? Má sa dobre? A čo bude s ním samým po roky, čo ostali na tejto zemi?

Prišiel domov, strhal všetky plagáty rockovo komerčných rúk a hyen. Ľudí živiacimi sa obchodom so smrťou a klamstvom. Ruky. Zničil cd. Odvtedy často žil v tichu.

Modlil sa. Vyhľadal kresťanskú modlitbu a komunitu. Niekde predsa musia byť vernejšie veci, ak už nie ideálne. Takto sa končia sny. Vyhoria. No nie Boh nádej tých, čo sú starí a majú zomrieť? Aj pre mladých, čo majú žiť.

+