Vyšiel z ambulancie. Nebol si istý, či niečo podpísal, či mal kdesi zaniesť nejaký papier. Vychádzal na chodbu. Vnímal staré kachličky na stene. Zápach nemocnice. V mysli to znelo, tá nová myšlienka, hoci sa to nezmestilo do nijakej predchádzajúcej myšlienky. Nežije. Je mŕtvy. Neskôr sa mu zdalo priam otrepané povedať: takto to nemalo byť... malo sa to skončiť inak. Nežije. Umrel. Už je to isté. Nemal by tam za ním zájsť... Keď takto chvíľu bojuje so sestrou, napokon na neho kričí, že môže byť v tomto pokojný, personál to už mnoho ráz zažil, je určite klinicky mŕtvy. Na zvuk zápasu pribieha lekár. Prikazuje dať mu niečo na upokojenie a dohliadnuť na neho na chodbe.

Je teda mŕtvy. Už nemá po tom malom incidente silu ísť poprosiť, aby ho k nemu pustili. Sestra trochu nediplomaticky hovorí, že v tomto stave by to nebolo pre neho prospešné. Nech si ho pamätá, aký bol. Upokojujúca látka čoskoro zaberie. Matka ešte neprišla. Toto, čo prežíva, je možno šok. Jeho slávny brat... nežije.

Nevie pochopiť, ako je to možné. Kde sa stala chyba. Jeho brata čakala sľubná alebo aspoň zaujímavá hudobná kariéra. Pravdaže jej súčasťou boli nejaké veci, ale nie toto! Nie toto! Nie, že tu dnes leží mŕtvy. Rekapituluje posledné hodiny. Odkedy vyhral jednu z mnohých televíznych súťaží, už s nimi nebýval. Nevedeli, či má nejaké peniaze, alebo sa len fláka. Či prerušil semester, alebo ho už snáď aj vyhodili. Teraz sám seba nazýval valiacim sa kameňom. A tento krotký spevák kostolného zboru, sem tam miništrant, sám seba v pohnutom stave, pod vplyvom alkoholu alebo čohosi iného, nazýval satanovou rukou. Smial sa pritom. Pravdaže to nemohol myslieť vážne...?!

Teraz mal byť niekde na skúške, chystali akúsi prvú hudobnú šnúru. Mala ho čakať sľubná kariéra, úspech, peniaze... A on by snáď pri bratovi, veď je to brat, iste našiel nejaký životný priestor. Veď sú predsa bratia! Vždy mu bol vzorom. Chcel byť ako on. Dodnes... Dnes sa všetko zrútilo. Leží neďaleko. Delia ich steny. Je mŕtvy. Delí ich akýsi nový priestor. Namiesto hluku vypredaných štadiónov ticho cintorína, jar, zima... Staré babky upravujúce kvety na hroboch svojich mŕtvych mužov.

Konečne prišla mama. Nerozprávali sa. Skoro sa ani nepozdravili. Teraz mala len jedného syna. Bol mŕtvy. Naposledy sa ponáhľala, aby svojmu dieťaťu pomohla. Snáď neskoro. Plače, potom chytá zlosť. Ani ju nepustia. Život plný rokenrolu, on je kráľ... alkohol. Blahosklonne sa usmievala. Keď sa ešte raz doma ukázal, hodil do nej nejaké peniaze pre ňu, lístky na koncert. Ešte cd s prvými skladbami. Poslednými. Peniaze všetko zakryjú. Nie. Zem všetko zakryje.

Ani nevedeli, čo sa vlastne stalo. Či mal nehodu. Nejaké náhle zdravotné problémy. Alebo sa proste úplne trápne predávkoval, či prepil vďaka novým rockovým kamarátom. Aj oni sú ruka satana... Dávka smrti. Keď ho potom videli, nezdal sa už byť rockovým tigrom. Bola to len mŕtvola. S čudesným výrazom tváre. Obnažená, zakrytá plachtou. Na palci na nohe visel papierik s označením mŕtvoly. Upravená narýchlo po operácii a následnej pitve. V truhle mal slušné šaty. Nepodobal sa na seba.

Na nemocničnej chodbe sa zrazu zjavil akýsi plešatý pán v stredných rokoch. Po ňom nejaká ďalšia ruka... rocková duša. Nič im nepovedal. Ani sa veľmi nepýtali. Bol v ten deň naozaj neviditeľný ako doteraz. Donútili sestru, aby vyklopila, čo sa deje. Vlasatý vykrikoval, že čo bude s cd, keď ho naspievala tá nepoužiteľná mŕtvola. Plešatý nadával a to necitovateľne. Peniaze, peniaze, peniaze... Ušli. Viac ich nevideli. Na konci chodby sa odnikiaľ zjavilo, ponevieralo nejaké dievča. Vyzerala, ako by si aj ona čosi dala. Keď videla dvoch utekať ako uragán, aj ona sa potom pomaly otočila a odišla.

Ostala teda len smrť. Ostalo jeho telo. To už nebude utekať, ani piť priveľa alkoholu. Nebude vyvolávať otázky nad jeho životom. Nebude? Bude. Do konca ich dní. Do konca dní jeho detí, ak nejaké bude mať. Vždy, keď prídu ku kôpke hliny, čo zostane na povrchu. A suché umelé kvety.

Vyšiel preč z oddelenia. Toľko vecí odrazu uplynulo. Ako keby sa zmenilo ročné obdobie z leta do zimy. Rýchlo si chcel spomenúť na nejakú modlitbu z čias, keď so zosnulým chodili na hodiny náboženstva. Nemusel o tom rozmýšľať. Boh sa natískal. On sa natískal Bohu, aby pre všetko na zemi zakročil. Lebo je to neznesiteľné. Všetko sa zrútilo. Prudko, nástojčivo prosiť Boha o milosť. Aj za cenu absolútnej hanby. Hoci tamten už nevstane. A predsa. Kde je? Žije ďalej? Bojuje? Má sa dobre? A čo bude s ním samým po roky, čo ostali na tejto zemi?

Prišiel domov, strhal všetky plagáty rockovo komerčných rúk a hyen. Ľudí živiacimi sa obchodom so smrťou a klamstvom. Ruky. Zničil cd. Odvtedy často žil v tichu.

Modlil sa. Vyhľadal kresťanskú modlitbu a komunitu. Niekde predsa musia byť vernejšie veci, ak už nie ideálne. Takto sa končia sny. Vyhoria. No nie Boh nádej tých, čo sú starí a majú zomrieť? Aj pre mladých, čo majú žiť.

+

blog/ publicistika

Aj dnes sú ľudia, ktorých zabijú len za príslušnosť ku kresťanom. Ani nemusí byť nejako zvlášť aktívny. Nie ešte žeby prekážal moslimom. Čo ostáva takémuto človeku? Okolo neho prebihea čudesný krvavý konflikt. Stupňuje sa do tej miery, že kresťanom hrozí systematické prenasledovanie.

Nie, sýrski kresťania nie sú jediní. Čo Cirkev v Číne? Čo Cirkev v Kórei? Ako to, že nemyslíme práve na túto časť kresťanstva, ktorá potrebuje len nejakú pomoc?! Tí ľudia zápasia o život. To nie je nejaká anonymná masa. To sú naši bratia a sestry.

Sami sme zažili rôzne stupne represálií v období zločineckého komunistického režimu. Koľko ľudí ocenilo akúkoľvek knihu, vysielanie rádia, čokoľvek... lebo všetko bolo tak veľmi vzácne. Po prevrate sme prijímali pomoc na výstavbu chrámov či iné projekty.

Stále sa vnímame ako tí chudobní... Záleží v porovnaní s kým... A nehovorí sa, že skôr tí menej majetní sa vedia podeliť? Áno, máme prostriedky, vďaka Bohu, ktorými by sme týmto ľuďom mali pomôcť.

Toto nám dáva nádej, že lepšie pochopíme situáciu týchto ľudí. Ako aj to, že naše pochopenie bude pretrasformované do konkrétnej pomoci. Prvou formou je pozitívny postoj, súhlas, podpora, aby sem tí ľudia mohli prísť. Znovu a znovu treba opakovať, že toto nie sú ekonomickí imigranti. Týmto ľuďom ide o život, o prežitie. O ich rodiny, deti, ženy, manželov. Ich situácia z tohoto dôvodu neznesie odklad.

Títo ľudia nie sú moslimovia... Nevznikne tu žiadna moslimská menšina. Máme záujem, aby sem prišli sýrski kresťania. Toto a naše bezpečnostné orgány sú akousi zárukou, že medzi nimi sa sem nedostanú nijakí teroristi a im podobní... Strach nám nesmie brániť pomáhať.

Ďalšou potrebou je tlak na vládu, aby sa postavila na stranu týchto utláčaných a sama – ako náš predsa len legitimny zástupca – poskytla aj štátnu pomoc.

Pevne verím, že Katolícka charita, či Evanjelická diakonia sú dôveryhodné organizácie. Bude dobre, ak finančne prispejeme na záchranu našich spoluveriacich. Ja o toto mám záujem.

Pavol v Skutkoch apoštolov tiež zažil organizáciu pomoci iným cirkevným spoločenstvám. Máme teda aj biblickú výzvu.

Naša viera, ktorú zdieľajú aj oni, nás pobáda, aby sme pomáhali slabým, prenasledovaným. Zvlášť, ak ich prenasledujú za vieru. Vyháňajú z domovou, či vraždia. Ničia ich budovy. Čo by pre nich na našom mieste urobil Ježiš? Koľko životov pripravil, aby sa zachránili cez naše ruky, cez náš chlieb, cez našu strechu a financie? Ako obstojíme v úlohe, ktorú nám pripravil.

Spoznajme túto výzvu a otvorme svoje srdcia pre túto správnu vec! Nech Boh požehná sýrskym bratom a sestrám.

+

Prečo si mi dal žiť na konci dejín? Prečo žiť v čase, keď je všetko zničené.
Aj sám seba som už vyrozprával, sám seba opakujem. Sám seba si pripomínam, aby som sa o to lepšie zopakoval sám v sebe, lebo nikdy predtým a ani potom sa už nezopakujem.
Všetko bolo napísané.

Prečo si mi dal žiť na konci dejín? Prečo žiť v čase, keď je všetko zničené.
Aj sám seba som už vyrozprával, sám seba opakujem. Sám seba si pripomínam, aby som sa o to lepšie zopakoval sám v sebe, lebo nikdy predtým a ani potom sa už nezopakujem.

Všetko bolo napísané.
Všetko bolo vytesané.
Nič nečakáme. Ešte sa vŕši kamenie, čo zostalo.
Všetko, čo stálo za niečo, sa už napísalo. Filozofia povedala posledné slovo už na začiatku.

A keď teraz poviem hocijakú vetu, neviem s určitosťou, či ju už nezapísal niekto iný.

Vojna je ničivá. Navonok však všetko stojí a beží ako doposiaľ. Ľudia sa ženia, ženú a vydávajú napospas vrtochom zeme a seba. Nikdy ešte nebola taká vojna. Nikdy nebola vojna, ktorú by bolo menej vidno. Taká, že ju ťažko pochopiť. Nikdy taká nebola a aj táto sa končí. Toľko ľudí zomiera v tejto vojne. Napokon hovorí sa o krízových momentoch planéty. Ale nikdy nie sú tieto straty na zdraví tela, duše a straty na životoch, večných životoch pripísané tejto vojne.

Ak sa budem pozerať dozadu, bude to smutné a neblahé. Ak pozriem dopredu, zazriem iskru. Nasleduje za ňou vlna svetla, pruh pohybu, maznanie lúčov niečoho, čo nepoznám. Kristus v odeve Kráľa prevládne tmu. On svetlo, zažne, zažne sa.

Na rozheganom voze sa naozaj prekonáva dlhá cesta. Cesta napreduje, človek stuhne. V noci aby sa bál zbojníkov. Ale to je len čiastka. Inú časť prekonali pešo. To sa ani nedá povedať. Nepamätajú si to. Kedysi boli pomaly Babylončanmi, dnes sú tuláci, znechutení prachom a kamením. Spálení. Ako povedal ktosi iný... unavení slnkom. A ten rozpor. Dnes cesta, potom vraj čím skôr do Jeruzalema. A kde tam koho hľadať? Ale veď to je jedno. Chrám je len jeden. Zahodiť zničené rúcho. Ktovie či majú dačo... lebo oni ani on nemajú nič. A potom ísť spievať pred Boha. Tak ich vytrhli z Babylona. Sú zasvätení chváliť Boha. Je to pomazanie, tomu sa nedá újsť. Keď bude všetko už dobre, Bohu ešte aj poďakuje.

Ženy. Aj tu už odišli. Už niet ženských žien. Teda telá, telá by ešte možno boli skoro ženské. Ale ich srdcia sú srdcia mužov. Takto by som menoval príliš dlho. Nie je to nevyhnutné.

Vošiel do chrámu a on ho neohúril. Veď vedel, že je v ruinách. Očaril ho Boh na tom mieste. Obdivoval jeho dielo. Udivilo ho. A chcel vedieť, čo ten prazvláštny Boh ešte urobí.

Zo všetkého ostali hroby. Ale aj istá prežívajuca forma života. Krásne príbehy, knihy a filozofia. A tajomstvá, netajomné, ktoré nikto nehľadá. Posolstvo kresťanského Boha predovšetkým.
Ja som tu a ty obdivuješ hroby. A teda aj ja sa budem musieť stať hrobom, aby som bol všimaný. Ale na ten už možno nebude mať kto prísť a vnímať.

Ale to všetko je – ako hovorí ľud – podružné. Promulguje iná forma existencie, ktorej nerozumieme. Nevadí... keď prídem uvidím a budem len pokračovať. Je trochu omyl nazývať to existenciou, je to prosto Ježiš a to, že moja duša bude žiť. No.... Zase nepoviem nič nové. Už to bolo povedané. Žalmista mi cez veky poslal odkaz: Keď raz vstanem zo sna, nasýtim sa pohľadom na teba. Iný autor tam pripísal ako na múr: Všetko tvorím nové. Ale tu je všetko staré.

Zaúčal sa v narýchlo obnovenej službe chrámu. A idúc po dlhom stĺporadí dumal, nesúc čosi nateraz úplne nevyhnutné, o tom, že možno raz všetky tieto stĺpy padnú. Ale Boh zostane. Chrámu už nebude, lebo v meste bude bývať sám Boh uprostred svojho ľudu.

Toto je les. Keby som šiel lesom, možno by som nevedel, že je to les. Stromy tak zvláštne zapĺňajú priestor. Priestor treba zaplniť. Teraz môžem na to všetko znovu myslieť. Je celkom možné aj to, že som unikol. Pane, veľa je tých,

Les sa zdá pokojný. Už nepočuť kroky tých, čo za ním zloste bežali. Hádzali kliatby, jedovaté slová podľa bohatstva svojej duše. Už len vietor pomaly sype svoju večnú pieseň do korún stromov. Odrazu taká tíšina. Ustal. Váha. Nevie kam? Ostane tu, kým ho nedobehnú? Nie, hýbe sa. Ide len pár metrov. Akoby vetril smer. Štvané zviera vždy zisťuje, že má ďalší zmysel, ktorý pred tým nemalo, nevnímalo.

Všetko je na ostrí noža. Ešte chvíľa, a boli by ma dostali... Ale takto som víťaz! Za iných okolností.... nie, počkaj.... toto je to, čo som chcel? Bože! Mám chuť kričať. Dvíhať ruky a veľkým hlasom kričať. Toľko obetí, toľko krvi a komu sa zjavilo tvoje rameno? Kto uveril nášmu hlásaniu? Bože, toľko vecí.....!

Vydýchol.

Zamĺkol. Môže byť za tým obyčajná únava, nevoľnosť, neistota, chlad, hlad. No... je toho celkom dosť alebo nie. Stromy sa naťahujú do šírky. Ich kôra bledne pod tlakom mesiaca, čo sa vytlačil na oblohu na veľkom voze, zanechajúc malý pozadu. Tak hviezdy zasvietia noci, ako radi svietia svätým nociam. Kráčal. Pokračoval v ceste. Sú chodníky, ktoré Boh pripravil aj v pustine.

Koľkí pri tejto misii pomreli. Toto teda nie je práve lákavé, a už vôbec nie pokojné a ani za nechet výnosné povolanie. A dnes nemám nič, kúsok chleba zabudnutý v kapse, ak ho ešte mám. Veď mnohí dali viac ako ja. Kde sú tí druhí? Mesto je od nás vyčistené... Ale čisté? Koľkí zaliezli, koľkí ani nevytiahli pätu. Neskúsili ani polku z toho, čo ja. Nesúďte... ja viem. Veď oni sa vytiahnu v správnom čase a zaujmú popredné miesta, keď to už bude niečo malé vynášať. To je také... no... proroctvo, varovanie.

Pritom skoro zakopol o peň. Zastal a pozrel. Tisíc rázy si povedal, že si naň dá pozor... ostrieľaný bojovník podknutý na pni, čo nie a nie spráchnivieť. V uličkách stromov je najkrajšie miesto, aké zem má, úplná sloboda, do teba vniká, a zlo uniká. Účinky zeme sa pomíjajú.

Bože, a Ty kdesi nad tým aj teraz sedíš na svojom tróne. Anjeli skladajú ódy a chóry spievajú, hýbu sa. Všetci zhromaždení. Baránka Tvoj Duch, svojú svätú nádobu, zástupy ho vítajú ako v prvý deň. A ja stále hľadím z nízkeho miesta, zo zeme! Ale Ty si tu! Spolu sme bojovali. Ale Ty si tu! Spolu budeme aj odpočívať. Koľko rokov sa takto dá ešte? Raz to nestihenem a už nebudem tvoj bežiaci, už budem tvoj ležiaci a napokon mučeník.

Pomaly zostúpil ku svojej pustovni. Ukrytá v horách, uprosted nich, svetlé miesto vo vesmírnom lese meteoritov a výkričníkov, hrozieb a mesiacov a hviezd, keď práve svietia alebo nesvietia. Koľko metaforického materialu, hviezdneho prachu a ona taká maličká, taká útulná. Presne taká, aká má byť. A to je teda veľké vyznačenie. Zastal na jej prahu a uvedomil si, že toto nadobudol.

Ty máš, Pane, rád útulné miesta,

pustinu púšte, tak poď bližšie

Jaskyňu, kde sa dá narodiť, svieti hviezda

Jaskyňu, kde sa dá spať po krížovom boji, mŕtva slza

Krv, pot, znoj, spasí, okamih bledej krásy, blesky púšte a slobody, slobody

Slobody, slobody, čo prebudí, donutí ísť, nedá inak, ísť

ísť, ísť a kričať alebo hlásať, jasať, vyrývať a rozrývať, ísť, prísť

utekať a plakať, želieť, horieť a nemať iný zmysel, len Ty,

Ty, už slobodný, za Tebou, byť slobodný!

A iným takú novú, pravú slobodu priať

Slobodu kresťana, vyrývať rozrývať skaly

Okamih spásy

A budúcnosť.

            Tam spočinie, nespí, nebdie, len je. Po tom všetkom a záverečnom potknutí o peň, po namastení prostého chleba, studenej vody a kúska lesnej krásy, to aj stačí. Taký dobrý osud. Posledná smeť zeme, chránený, aby bol smeťou.

            Koľko krát myslia, že ho vystrašia, že odradia odradenú dušu... a vždy celý príbeh znova. Kresťanstvo, mesto, bieda, boj s pokrytcami, mocami satana vo svete na malom mieste

A zas odznova. Tak teda takto funguje vesmír.

            To je teda metál. Rád svätej smeti.

Tak teda len pekne sa držať posledný, zastrčený, pokrčený. Lebo poslední budú raz... budú raz! Budú raz, ej budú, budú prví! A Baránkov trón.

 

 

 

+