Publicistika

Spájanie rozbíjaním?

Rekacia na článok pani Hanusovej.

 

Na úvod položím rečnícku otázku. Ak je niečo dva razy, je to seriál? Totiž sa zdá, že pani Hanusová sa rozbehla na krížovú či skôr možno antikrížovú výpravu proti mužom.

Kladiem si tú istú otázku, čo minule. To šéfredaktor o tomto nevie, nečíta tieto články? Nemá čas? Číta si práve na iných stránkach? Sme svedkami nového obratu v Postoji? Týmto vyzývam pána šéfredaktora, aby sa k tomuto balastu od spomínanej autorky prihlásil alebo sa od toho dištancoval.

 

V prvej časti chcem charakterizovať, čo vnímam.

Popis pri mene pani Hanusovej anotácia nehovorí nič o tom, žeby mala vzdelanie v oblasti psychológie a vzťahov. Čím je teda jej článok? Len si tak niečo píše... alebo z akého titulu uchopila túto tému? Pokiaľ Postoj pozve odborníka na vzťahy a vzťahovú terapiu, to chápem a ako čitateľ a človek oceňujem. Ak však niekto rúbe hlava nehlava, kde je odbornosť? Je naozaj možné naliať do článku jednoducho riadnu dávku emotivity? Má byť asi výkrikom....

Je potrebné oceniť, že oproti minulému článku sa tento pokúša niesť v duchu pokoja a hľadania zhody. To je pokrok a ja ho oceňujem. Akýsi pozitívny obal však nesie podivné (odporné) jadro. Autorka ho dosahuje vyhlásením, že muži meškajú za ženami tri kroky.... Čím nadväzuje na svoj predchádzajúci pokus.

A znovu: kto to zmeral, že sú to tri kroky. Prečo nie roky? tri nie štyri, päť, desať, storočie? Aká autorita vyjadrila tento postoj? Ako sa to meria? Od jedného buka k druhému plus kalkulačka? Odhliadam od toho, že je to urážka mužov. Toto vyjadrenie je skôr výkrikom do tmy ako tvrdenie. Čo sa to vlastne myslí tým výrokom? Ako muži meškajú? Čím si to vyslúžili? Ako je to presne, nie plus mínus tri. Kde muži meškajú? V Prešove? V Prievidzi? V Lubeku? Honkongu? Strednej Etiópii? V Hornom Palárikove? Kde viac? Kde nie...  Síce naznačuje, že namierila na Husákove deti... Dôchodci, blahoželáme, máte pokoj. Vy už nemeškáte. A mládenci! Bacha! Vstaňte skôr, inak zameškáte. Neponúknete žiadny graf? Pekne vytlačený, farebný. Nič nebude? Škoda. Mohla byť zábava.

Prečo autorka nepoužila iné prirovnanie? Napríklad: Muži podľa pani Hanusovej meškajú ako je ďaleko z Bratislavy do Bubuselu. Alebo je ďaleko ako pani Čaputová od skládky... síce to je tak trochu z iného súdka, pravda... Alebo iný druh: Muži meškajú ako vieme, že uhlia v Handlovej niet. Pre pána Jána, keď chcem nadávať tak musím byť trochu kreatívna, nie?!

Čiže čo... ženy sú tie lepšie... zjedli všetku múdrosť... v rozsahu tri roky napred... Má zadanie aj pre mužov... Ó, nie sú stratení... majú robiť čo? Majú sa doťahovať. Na koho, prosím? Na ženy... odpovedá autorka.

Tento raz sa autorka nenamáhala poslúžiť si akým takým, hoci pochybným výskumom. Zaštíťuje sa vedomím, že takto to nejako je... takto hovoria ženy okolo... Aj nejaká pani to písala... Vlastne nie... zrejme predpokladá, že nás potešil článok predchádzajúci a akceptujeme výskum, ktorý prezentovala.

Zaujímavé je, že feministky majú radi čísla. Každá piata žena, potom každá druhá... teraz čítam tri kroky... Ono číslo hneď navodzuje dojem niečoho exaktného. Skoro ako nezvratný fakt... až na to, že sa jedná o peknú hru bez reálneho základu. A výskum? Ak viem, čo chcem, ja to aj nájdem.

 

Autorka zdôrazňuje, že došlo k zmene rolí vo vzťahoch. Odvoláva sa na skutkový stav. A teda ho prijíma ako fakt. Tvrdí, že ženy dosiahli nové sebavedomie. Teda všetko, čo priniesol feminizmus je teda podľa nej vítané, skvelé, úžasné? V žiadnom prípade. Priniesol aj určitý pokrok avšak za cenu rozbitia množstva rodín. Toto mám čítať na konzervatívnej pôde?

Domnievať sa, že muži sú vlastné zlé ženy s malou biologickou úchylkou je chybné. Článok napokon vyznieva takto: zhoda medzi manželmi je nevyhnutná. Avšak za predpokladu, že tí meškajúci muži dobehnú.... Oni sú tí, ktorí zlyhali. Ženy, sme skvelé, my chyby nemáme.

Autorka tvrdí, že nie je feministka. Ale tento jej výrok inak čítať neviem.

Prepáčte, že sa pýtam.... je toto fakt na Postoji možné? Prepáčte, od normálnej žurnalistiky je to pád. Ja nemám najmenší záujem byť osobný alebo písať invektívy. Ak si však autorka rieši nejaký osobný, či osobnostný problém, či problém nejakého ženského spolku s názvom: „Sme tri kroky vpred“, v poriadku, ale toto sem v tomto duchu nepatrí. Zvlášť, ak sa Postoj hlási ku kresťanom.

 

V druhej časti chcem napísať, čo si myslím ja. Ak je odborník pani Hanusová, pretože je žena, potom som aj ja, lebo som muž.

Mali sme tu neúspešné referendum za rodinu. A predsa úspešné. Extrémisti z gender hnutia pochopili, že len tak sa nedáme. Zdalo sa, že feminizmus im už nemá čo dať. A predsa. Nie je nad to, ak sa konzervatívny tábor rozbije zvnútra. Podobné články a výzvy ako je tento, čo o ňom píšem, sú také maličké trójske kone. A toto je nebezpečné. Potvrdzuje to aj sama autorka.

Nikdy by som neveril, že to napíšem. Muži, je lepšie sa neženiť, ako to horlivo radí aj muž ako Pavol. Je lepšie sa neženiť, ako vziať revolucionárku, feministku. Skôr či neskôr musí nevyhnutne prísť k rozchodu. Verím, že práve párový terapeut by im vysvetlil, že ich koncept muža je neprijateľný.

 

Jedno je isté. Kresťania, my na Slovensku zvlášť, sme zlyhávali pri príprave mužov a žien na manželstvo. Toto jedno si priznajme. Či sa to týka vzťahu, rodičovstva alebo sexuality. Tento článok o troch rokoch je toho krásnym dôkazom, kam to zájde. Je zvrchovaný čas konať. Teraz hneď!

 

Kto posúdi,, kto je lepší? Muž alebo žena? Kto robí viac? Ako sa má vlastne žiť? Lebo každý hodnotiaci je buď muž alebo žena... a teda môžeme namietať stránenie... Jeden tu je! Ten, ktorý stvoril muža a ženu. To naozaj treba písať na Postoji, že tu máme Zjavenie. Starý a Nový zákon hovoria jasnou rečou o mužoch a ženách.

Práve v domácnosti nemajú charakter mužských a ženských.... Avšak roľa muža a ženy vo vzťahu daná je. Boj a neúcta žien k mužom, alebo mužov k ženám tu miesto nemá! Ani teraz, ani o tri roky. Teda odporúčanie? Hľadajme, čo o tom hovorí ten, ktorý tomu rozumie najlepšie. Lebo Boh strašne rád píše o láske a obetovaní sa.

Kam dovedie pár úprimné obrátenie? Pravdaže ich posunie. Nič iné tak nezachraňuje rodiny. Ako ten tretí v páre, vo sviatostnom manželstve, keď dostane priestor.

Hodnotné je nájsť si dobrú literatúru, aby sme v prvom rade porozumeli jazyku mužov a jazyku žien. Buďme optimisti, netreba na to tri roky ani mužom, ani ženám.

Boh si vždy želá jednotu, porozumenie, súlad. Teraz, nie o tri čohokoľvek.

 

 

Tento prúd v Cirkvi

Koncil a rôznosť prúdov

            Poslednú dobu rozčerilo inak nie veľmi pohyblivú hladinu nášho katolíckeho komunitného diškurzu vyhlásenie o weboch, ktoré hierarchia vníma ako konšpiračné alebo neprinášajúce spoločne zhodné postoje. Ani zistenie, že v Cirkvi je viac prúdov nie je celkom nové. To nové je, že dochádza tak trochu k triedeniu duší, situácia mierne eskaluje.

            Poznáme označenie ako matrikoví kresťania, progresívni kresťania, tzv. ročníci (navštívia bohoslužbu len na sviatky), nepraktizujúci a iné.... Napríklad charizmatici, príslušníci iných hnutí, často oportunistických. Máme ešte tri také zaujímavé označenie: bigotní, tradiční a tradicionalisti.

            Na koncile sa jeden mladý človek podujal predniesť prejav za zrušenie úradu inkvizície. Neskôr sa mal stať pápežom Benediktom (a možno aj prejsť na veľa umiernenejšie postoje). Celkovo sa koncil vnímal ako dejisko zápasu, ako kolbište, ako bojisko. Podľa dejín koncilu to sem tam bolo naozaj veľmi veľmi napäté, a divoké. Skrížili tam zbrane tradicionalisti a tí druhí. V tej dobe ich označovali ako progresívcov. Avšak vtedy malo toto slovo úplne iný význam, aký mu je pridelený dnes. Jednalo sa o ľudí, ktorý chceli priniesť do Cirkvi nevyhnutný nový vietor, vrátiť sa k životu prvotnej Cirkvi. Podľa označenia Jána XXIII. aggiornamento.           Výsledok zápasu bola prehra tradicionalistov. Prípadne kompromisom, s ktorým nebola spokojná ani jedna strana.

            Čo sa týka tradicionalistov, ich extrémnej časti, na čele s arcibiskupom Lefebvrom sa odtrhli. Napriek snahe o akúsi dohodu odmietli autoritu Pavla VI. Prakticky vytvorili novú – svoju vlastnú cirkev. Vývoj po koncile nepriniesol Cirkvi to ovocie, v ktoré dúfala. Je otázka, či to za týchto okolností možné bolo. Či si to Cirkev želala. Čo sa vlastne malo vykonať a nevykonalo. A či by bez koncilu nebola situácia ešte pálčivejšia. Nespokojnosť vyjadrujú obe strany. Akurát len tradicionalisti tvrdia, že končil bol omyl a spochybňujú ho. Doslova si dovolia naň nadávať.

            Samozrejme to spektrum pohľadov a prúdov sa zväčšilo, za vyše 50. rokov od ukončenia to inak ani byť nemôže. Základná frontová línia s však prakticky nezmenila. Situácia je taká rôznorodá, že komplexne popísať prúdy v Cirkvi a ich vzťahy je veľmi ťažké. Aj medzi tradičnými musíme vnímať viac prúdov. Aj medzi nimi existujú tí najtvrdší, jadro, ako aj umiernení. Ich spiritualita, jej odnože v istých obmenách môžu byť prítomné aj v iných častiach komunity. Tá hranica nie je zreteľná, je ľahko priestupná, zvlášť s cirkevným menstrímom. Rozlišujme tradičných a tradicionalistov. Ja sa pokúsim naskicovať moju predstavu o jadre. Pokúsim sa o medián, laterál, tendencie.

Proti pápežom

            V čom sú teda takí iní. Čo je zdrojom napätia. V čom prekračujú hranicu. Cirkev vo svojom vnútri je natoľko pružná, že to môže byť kadečo. Čo sa teda deje, že tento raz narazili.

            Je to ich postoj voči pápežovi? Tým, že spochybňujú jeho autoritu? Že ho kritizujú? Je pravda, že v tejto oblasti zašli naozaj ďaleko na to, že sme katolíci a pápeža považujeme za vodcu mimoriadne hodného úcty v komunite a vo svete. Vieme, že extrémna časť týchto ľudí verí, že Cirkev od úmrtia PiaXII. nemá platného pápeža. Podľa nich je jeho stolec vakantný. Z ich správania vidno, že keď im niekto siahne na ich hračky, nepozerajú na nič. V tom momente odmietnu disciplínu vo vzťahu k biskupovi, koncilu, k pápežovi. Zdalo by sa teda, že len oni presne vedia, ako to má byť. A zrejme by radi prevzali aj personálnu politiku.

            Na jednej strane veria, že len hierarchia a konanie obradov je plnosť, na druhej si ako laici chcú uplatniť právo niečo povedať. Jedná sa o širší problém. Minulý týždeň som sa stretol s akýmsi prekvapením, že laici sa k tomu toľko vyjadrujú.... A prečo by sme nevyjadrovali? Nedáva nám snáď Kódex kanonického práva Iuris canonici právo a povinnosť byť plnoprávnymi členmi svojej vlastnej Cirkvi?! Na Slovensku celo cirkevná diskusia konečne vznikla, ale žiaľ robí len prvé neobratné kroky.

            Zaujímavosťou je, že tieto názory nachádzajú pozitívny ohlas u istých ľudí v Pravoslávnej Cirkvi.

Baroková zbožnosť

            Táto skupina ľudí má veľkú záľubu v tom, čo už iní nazvali baroková zbožnosť. Potrpia si na peknú výzdobu. V tom zmysle, že majú radi sadrové či platové sochy nie veľkej umeleckej úrovne. Rovnako obrázky. Majú byť čím menej realistické, a veľmi nasladlé. Zbožňujú obrady. Najradšej by ich mali stále v latinčine, hoci len mizivé percento z nich jej rozumie. Dávajú prednosť pasívnej účasti. Teda viac extenzity ako intenzity. Mnohí z nás majú radi zobrazenia Ježiša, svätých, aj obrady. Ale uisťujem vás, že týchto ľudí by ste odlíšili. Malý posun, veľký rozdiel. Tak ako na prvý šup spoznáte obrázky sekty Svedkov, tak aj tieto. Často však veria skôr v ich akúsi magickú moc ako pôsobenie milosti. Doslova hľadajú to, čo by sme nazvali náboženské vyžitie v tom bigotnom zmysle slova.

            Ich špecialitou sú však mariánske zjavenia. Nie veľmi ich zaujíma názor Cirkvi. Šíria tieto rôzne zjavenia. Bez auto cenzúry, bez teologického overenia. Tieto sú pre nich často oveľa dôležitejšie ako cirkevné učenie či Biblia. Sú doslova fans. Často na takéto miesta chodia, považujú ich priam za magické miesta. Nesmie tam chýbať prameň, ktorý označia ako zázračný. Všetky tieto veci vnímajú ako nadprirodzené uistenie ich spirituality. Treba jasne povedať, že ich mariánske učenie je extrémne a hoci vychádza z cirkevného učenia, dávno s ním stratilo kontakt. Meno Panny Márie je tu nadmieru nadužívané.

            S týmto súvisí ich presvedčenie o skorom páde profánnych inštitúcií. Mnohé nimi predkladané zjavenia majú v sebe mnoho apokaliptiky. Veria v skorý koniec sveta. Doslova na roky.... Keďže o tomto nemáme poznanie, možné to je. Ale čím viac by niekto konkretizoval čas, tým viac sa vystavuje hrozbe omylu. Zároveň očakávanie druhého príchodu Krista nás nevedie k rezignácii a depresii, ale k pokoju a plnému žitiu daného okamihu. Na druhej strane nie je im vzdialený ani chiliazmus. Aj tu prevláda deklaratívnosť nad praktickým konaním.

Čistenie vonkajšku, vnútri prázdno

            Aj na katechizáciu detí pozerajú skôr ako na potrebu memorovať, povinne sedieť na obradoch ako získať si srdcia a mysle našich detí. Mať papier o dosiahnutých sviatostiach (prijímanie, birmovka) bez potreby primárnej vnútornej motivácie. „Patrí sa to.“ „Aby ľudia nepovedali.“ Negatívne dosahy takéhoto nastavenia neprijímajú. Pokojne ich môžete počuť: „Veď toľko detí bolo na birmovke a kde sú?!“ Nechcú si priznať, že pre väčšinu mladých je tento model viery a nimi prezentovaný život v Cirkvi neprijateľný.

            Nepotrebujú žiadnu formáciu. Ich doménou je deklaratívnosť. Väčšina z týchto ľudí nečíta Písmo. Nečíta cirkevné dokumenty. Ani tie koncilové, proti ktorým tam idú. Prítomnosť synkretizmu je príznačná

            Životopisy svätých považujú za vhodnú literatúru. Nesmie sa však jednať o kritické vydania. Ale toto je problém aj širšej Cirkvi. Zmyslom takéhoto životopisu má byť zrejme vytvorenie nenasledovateľného hrdinu.

Majú však svoje časopisy. Zjavenia formujú ich referenčný rámec. Tie sú tiež pomerne ľahko identifikovateľné. Aj vizuálne, aj z hľadiska im vlastnej ideológie. Tieto časopisy na to, aký malý odbyt má cirkevná tlač, majú náklad v tisícoch a väčšinou zabezpečené financovanie.

            Na jednej strane treba obdivovať ich odhodlanie pre morálny život. Na druhej sa žiaľ zdá, že to zachádza do škrupulantstva. Ako hovorí Ježiš: Radi viažu bremená, ktoré nemožno uniesť, ktoré sami nenesú. (porov. Lk 11,46) Nevedia, že nie sme ani schopní ani povolaní naplniť Zákon s jeho prikázaniami, ale byť spasení Kristom. Pestujú idealizmus, ktorý však pripomína PO SZM alebo SZM.

            Títo ľudia sú odborníci na vyhľadávanie písaných modlitieb. Veria, že správna modlitba (šikovne naformulovaná) to vybaví. Najlepšie ak by ju vytvoril nejaký svätec. Takýto text má znieť ľúbivo, sladko, záhadne, sebaľútostivo.. Jazyk textu má byť ako spred dvesto rokov. Aj odbyt rôznych zošítkov s týmto obsahom je veľký. Cirkevné schválenie nie je obvyklé. Nie je dôvod myslieť si, že tam bude primárne niečo proti učeniu Cirkvi. Problém je v tom, že Boh nereaguje na šikovné zostavené slová, ale na vzťah s ním a na vieru v jeho zvrchovanú moc. Je zaujímavé, že už Erazmus Roterdamský upozorňoval, že nemožno stavať úctu k svätcovi na úroveň úcty, ktorú môže mať len Boh. Len on je zdroj spásy a záchrany.

Agresivita

Ich vnímanie protestantov nepozná ekumenizmus. Protestanti sú všetci zatratení... podľa nich. Ak niečo, tak sa majú pokorne vrátiť. Pochopiteľne toto nie je učenie koncilu. Snáď poteší, že aj medzi Protestantmi sa im nájdu podobní, len opačne zameraní...

Nie je celkom náhodná istá súvislosť. Aj v mojej blízkosti sme zažili človeka, ktorý na jednej strane preferoval tento druh zbožnosti, pritom rómsky problém by riešil tvrdým násilím. Aj preto neprekvapilo, že extrémna mariánska skupina, združenie Magnifikat sa premenilo aj na politickú stranu a neskôr oficiálne pred rokmi podporilo extrémistickú stranu Mariana Kotlebu. Tak trochu to vystihuje ich vnímanie národa.

            Pre spupnosť týchto ľudí je typické, že kto nie je s nimi, je priamo proti nim. Radi sa rýchlo pohoršia. A vedia byť mimoriadne nenávistní, ako som spomínal. Na to, čo o sebe vyznávajú, sa zároveň cítia oprávnení poriadne nenávidieť a byť doslova agresívni. Je im jedno o koho ide. Biskup, koncil, pápež. To bude zrejme aj reakcia na tento článok. Diskusiu vnímajú ako priestor pre osobné útoky, osočovanie. Nevraživosť. Pravdaže, nie je to len ich špecialita. Doslova to, čo ktosi nazval, duch náboženskosti.

            Ich radikalizmus však do spoločenského zápasu napr. proti potratom, či proti genderu neprenášajú. To samozrejme neznamená, že sa nezúčastnia, ak ich pozve niekto z iného kresťanského prostredia.

            Tento prúd by čosi rád zakonzervoval. O čo väčší tlak zvonku, o to viac ich má uisťovať o ich identite použitie starých odevov a starobylých priestorov a obradov. To žiaľ nie je možné, keďže Cirkev je dynamická záležitosť. To, že naše učenie sme prijali od Boha a teda je nemenné, neznamená, že naše pochopenie sa vyčerpalo zhruba pred sto rokmi.

Medvedia služba

            Jedná sa o napĺňanie náboženskej časti bytosti bez vnútorného prežitia. V tomto to nie je nepodobné iným svetovým náboženstvám. Veľmi silný duch náboženskosti. Iný zvyčajný názov je ľudová zbožnosť. Prítomnosť pohanských povier a praktík nie je nezvyčajná.

            Je len prirodzené, že takto prezentované kresťanstvo v spoločnosti nemá dobrú odozvu. Odpor voči kresťanstvu zrastá, ale táto skupina koná medvediu službu. Ich evanjelizačný potenciál je nízky.

            Ono to naozaj evokuje rôzne prúdy v judskej spoločnosti v čase, keď prišiel Mesiáš. Tradičných by som prirovnal k zákonníkom a farizejom (v celej šírke a .protirečivosti týchto smerov).

            Tento článok nemá za cieľ nikoho súdiť. Je skôr pokusom v úcte charakterizovať. Prispieť takto k vnútro cirkevnej diskusii.

            Hovorí sa, že keď ten mladý teológ predniesol prednášku, stretol v akomsi bare kardinála Ottaviniho, ktorý bol posledným prefektom inkvizície a prvým prefektom Kongregácie pre učenie viery. Zľakol sa, čo bude. Ottaviani ho vraj pozval na drink a družnú debatu.

  1. arcibiskup Cyril Vasiľ sa vyjadril, že zvyčajným časom na priaznivé dopady koncilu sú zhruba 100 rokov a to napriek tomu, že dnešná doba je rýchla....

            Koncil naznačil dobrú cestu, ktorá je stále pred nami, ak máme ako Cirkev splniť svoje poslanie práve v tejto dobe. Sme si istí, že ak bude aj Slovenská Cirkev načúvať, spozná kade vedie cesta za Pánom.

Umrel Jozef Toth

Dnes som (11.4) dostal správu, že o. Jozef odišiel domov. Ako sa patrí pri veľkých ľuďoch, Boh mu vybral špeciálny deň, Kvetnú nedeľu.

Žiada sa mi povedať, že o. Jozef Toth je jedna z najväčších osobností kresťanstva na Slovensku.

Znovu ide o veľkého bojovníka podzemnej Cirkvi, ako bol aj jeho súputník o. Ján Krajňák. Mali svoje skúsenosti s komunistami od svojej mladosti a bojovali proti nim ako disidenti.

Jozef Toth bol nesmierne rozhľadený človek. Pamätám si, ako mi v Košiciach blízko námestia ukazoval okno, za ktorým sa pokúšali preložiť Danteho Božskú komédiu, prvú časť Peklo.

Bol to človek, ktorý mal svoje pevné zásady a nebál sa v istom čase pevne stáť na svojom postoji ako prodekan Gr. kat. bohosloveckej fakulty aj pred veľkým kancelárom, biskupom.

Za čo aj s Jánom Krajňákom museli opustiť fakultu.

Pre mňa bol tento človek nielen mojím prodekanom počas môjho štúdia. Keďže písal a ja som sa o to vtedy začínal pokúšať, radil mi pri mojich prvotinách. Ako radca bol veľmi opatrný, jemný, ale v dôsledku text poriadne rozsekal, ako to uznal potrebné v prospech textu.

Hoci mňa aj spoluštudentov delil od neho veľký vekový rozdiel, bol veľmi otvorený na dialóg. Veľmi dobre sa s ním dalo hovoriť. Mal dar byť pedagógom. Toto pripisujem tiež jeho pôsobeniu v podzemnej Cirkvi. S o. Jánom mali názory, ktoré aj dnes vnímam ako koncilové a veľmi pokrokové v prospech Cirkvi.

Mnohí sme mu hovorili, že viac ako teológia je potrebná evanjelizácia. Vtedy trval na tom, že v prvom rade potrebujeme solídne štúdium.

Ako človek nemal ľahký život. Staral sa o svoju ťažko chorú manželku až do jej smrti. Sám mal veľmi vážne zdravotné problémy.

 

Pri takýchto ľuďoch nemôžem povedať iné, len ono známe: Vďaka, Bože, za neho. Vďaka, že mohol byť v mojom živote. Vďaka za jeho dielo!

A v kresťanskej nádeji na život hovorím: o. Jozef, teším sa na naše stretnutie doma!

 

Odpočinutie večné, daj o. Jozefovi Pane, nech mu svieti večné svetlo, nech odpočíva v pokoji pre Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie!

Veľkonočná radosť, skákať

Jedna z beznádejne humorných vecí na svete je, keď nastane Biela sobota, oslávime vzkriesenie. Sme vyzvaní k radosti. Kdesi to stále je, tá výzva. Buď priamo, alebo aj z hudby, aj zo samotnej slávnosti cítiť, že je čas sa radovať. Na Vianoce čítame slová anjela, ktorý to povie rovno, čo je to za novinu: „Zvestujem vám veľkú radosť.“ (Lk 2,10-11)

            A tu nastúpi ten pravý človek. Akože?! Čože! Teraz sa radovať?! Napokon veď dobre, jeden kútik úst by sa dal zdvihnúť. Aspoň na jednu dve sekundy. Viac snáď netreba... Povinnosť splnená! Humorné je to preto, lebo ten kontrast situácie taký je. Veľký kontrast. Jeden z najväčších na svete! Žiada sa radosť a ten, kto ju ponúka a ten, kto ju má obdŕžať, sa tvária vážne. Smutne. Zmätene. Človek by povedal, že sa im lepšie prežíva emócia Veľkého piatku. Ale tam sa zas môžu pýtať, prečo by mali smútiť nad justičným omylom starým pomaly dve tisíc rokov. Človeku nevyhovieš...

            Veď, netreba sa trápiť, dobrá správa je, že už to máme, je to za nami. Dobre, nie?!

            Skúsme sa na to pozrieť. Čiže podľa tohto sa od nás žiada k tomu všetkému ešte aj radosť? My sa máme tešiť? No veď tak dajako, áno, jasné. Keď si tak vezmete. Sme bratmi a sestrami Ježiša Krista. Súrodenci by mali mať akúsi emóciu k tak blízkemu príbuznému. Aj keď hneď počujem tie výhrady. Je to s neviditeľným bratom a je to mystické.... veď áno, beriem. A že je bratom ešte neznamená, že sa z toho zbláznim... a také výhrady.

            Čiže žiadna jasavá radosť? Exultet obsahuje aj takýto text: Raduj sa aj ty, Matka Cirkev... Ďalej sa o vine tvrdí, že je šťastná... lebo vďaka nej prišiel taký vznešený Vykupiteľ. Tak aspoň tá vina má šťastie, nie?!

            To by bolo pohoršenie práve dnes, v našej dobe, keby sme videli vyskakovať a tancovať kráľa Dávida pred archou počas jej slávnostného prenesenia. Lebo podľa svedectva jeho ženy sa tam riadne odviazal. A o tom to celé je. Ak nič necítiš, ak jeho zmŕtvychvstanie v tebe nevyvoláva jasavú radosť, potom vo vašom vzťahu niečo nehrá. Niečo tam nefunguje. Alebo žiadny vzťah nemáte. Ak ti nie je blízky, nemáš dôvod sa radovať. Je to také mohutné víťazstvo, že kým bude stáť svet, bude mať zmysel veľmi sa z neho tešiť, jasať. Vyskakovať od radosti! Aspoň akože, ak vás práve bolia nohy!

            Možno by sme mali zaviesť nový obrad skákania, výskania od radosti. Ale to by nepomohlo. Ak to nie je v srdci, nohy nechcú poslúchať.

            Veľkonočná radosť je ten prvý prúd, ktorý napája silu kresťana nie na celý ďalší rok, ale na celý život. A to aj v ťažkých životných chvíľach, keď sa mení možno len na malé svetielko. On premohol smrť, vydobyl nám kráľovstvo. Mocne panuje! Naša radosť musí byť autentická. Tá radosť nepotrebuje podporiť ani slzou vína. Hoci nezaškodí, nie?! Dajte mi pevný bod a ja pohnem zemou! To vraj povedal Archimedes. A Ježiš to dokázal. Pohol zemou, našou zemou! Aleluja! A tým pevným bodom sa stal jeho kríž, jeho obeta. To sú úžasné veci! Tak predsa! Aleluja! Používam toto slovíčko radosti! Aleluja!

            Ježiš miluje svojich, miluje do krajnosti. Veľké slová! Ján to tvrdí (Jn 13,1). Našou odpoveďou je to isté, vzťah s ním. A jeho radosti sú našimi radosťami. Ako naše radosti sú potom jeho radosťou!

            Preto aj keď teraz nezačneme skákať dva metre päťdesiat! Ale máme obrovskú radosť! A naše: „Ježiš žije!“ nech je toho dôkazom, rovnako ako úsmev. Pevný, pravý. Nezničiteľný.

            Ježiš žije, vládne! Jeho moc je tu! Radujme sa veľkou radosťou! Poďte si teda tú radosť ku nemu zobrať. Ak ju nemáte, bohato si naberte. Veď radosť v Pánovi je naša sila! (Neh 8,10) Aleluja!

7aa481e89b0ecc3e969bc5ec4e9a5ac3

obrátok je zo stránky i.pinimg.com

Vražda na svedomí Slovenska

Upriam svoju tvár proti obliehanému Jeruzalemu a s obnaženým ramenom prorokuj proti nemu.

(Ez 4,7)

            Jeremiáš sa dostal do väzenia práve preto, že zbytku Judey, ktorú predstavoval Jeruzalem, oznámil, že padne. Že Babylončania zaberú celú krajinu. Vysvetľoval im, že sa tak stane práve pre to, že ich zem je presýtená krvou. Mali obdobie, kedy počúvali túto kritiku, ale nevyhodnotili to ako dôvod na zmenu myslenia. A teda Jeremiáš oznámil, že čas sa naplnil, pád je nevyhnutný.

            Stali sme sa svedkami, že ďalší pokus, hoci chabý, bojovať proti interrupciám, skončil predbežne neúspechom. Možno je to dobrý čas opýtať sa Slovákov, čo si vlastne o sebe myslia. To číslo, ktoré som počul znelo čosi ako 1 350 000 mŕtvych ľudí od zavedenia interrupcií. 1 350 000 zavraždených. Zdá sa, že je to strašne slabé číslo. Súdim tak podľa reakcií opozície voči zastaveniu vraždenia. Podľa reakcií národa, ktorý to znáša. Nikým to nepohlo. Takže čo?! Koľko bude konečne dosť?! Zatlieskame tomuto národu?

            Slobodne si teda vybral. Snáď ho neprekvapia ani dôsledky. Pretože naše konanie má vždy svoje dôsledky.

1350000

            Ak si niekto myslí, že bolo zavraždených 1 350 000 ničoho, potom ho asi čaká pomerne desivé prekvapenie. Títo ľudia boli zavraždení za asistencie našej slovenskej spoločnosti. Krv týchto ľudí volá po spravodlivosti. A verte, že to neostane bez odpovede. My kresťania  sme vypočuli Pánovo slovo, ktoré hovorí: Nemýľte sa. Boh sa vysmievať nedá. Čo človek zaseje, to bude aj žať! (porov. Gal 6,7)

            Niektorí hovoria, a vlastne aj majú pravdu, že evanjelium Ježiša Krista je dobru správou. A teda, že ho máme ponúkať ako radostnú zvesť. Nie ako upozornenie na budúci súd. Každý človek, ktorý už nie je dieťa – ba ešte aj tie, má nasledovnú skúsenosť: Naše zlé rozhodnutia nás vždy dobehli.

            Verte tomu, že pokiaľ táto krajina nevykoná pokánie za takúto masívnu nepredstaviteľnú vraždu, je to časovaná bomba. Skôr či neskôr vydáme Bohu počet za tento stav! Môžete si pred tým zakryť oči, ale to je asi tak všetko.

            Každý rok si pripomenieme 50 000 židovských spoluobčanov, ktorých slovenský štát vyviezol do koncentračných táborov. A je to správne. Kresťania na Slovensku robili pokánie za ich utrpenie a smrť. Kto aspoň raz za rok pripomenie nie 50 000, ale jeden Milión!

Jeden   

milión   

tristo   

päťdesiat   

tisíc   

obetí

mužov a žien, ktorí boli zavraždení a ich vražda je oslavovaná dosiaľ ako prejav veľkej krásnej slobody vraždiť. Keď sa niekomu žiada vybrať inej osobe smrť. Obyčajný trest smrti.

            Maximálne si dovolíme v tejto krajine namietnuť, či by sa v tej veci nedala podniknúť nejaká tá maličká kozmetika, aby sme liberálov veľmi nevyrušovali v ich ceste do nikam. To je málo. To sa musí zmeniť.

            Už teraz žneme ovocie za výchovu žien k tomu, že ich matky boli otrokyne, a oni sa majú stať bohyňami, A mnohé z nich považujú za primerané, aby sa na ceste k tomuto ideálu stali vrahyňami. Veď to je predsa výsada Boha dať život alebo smrť. Zatiaľ vždy všetci, čo sa hrali na Boha, padli. Je to varovanie.

            Všimli ste si to aj vy? Nijaké pozitívne argumenty nepôsobia. Uši tých ľudí nepočujú, srdcia sú zablokované. Zatvrdené. Zato v ich ústach rabulistika, sofizmy...

            Tak len presviedčajte ženy, že vymýšľate ešte komfortnejší spôsob vraždenia. Aj Himmler mal súcit so svojimi vrahmi a nechal zaviesť humánnejší spôsoby vraždenia. Podstata zostala. Genocída pokračuje.

            Slovensko práve potvrdilo trest smrti pre nevinných. Dôsledky sú preto nevyhnutné.

            Mnohí majú pocit, že sedia vo vlaku, ktorý ich unáša tam, kde nechceli. Tak teda zdvihnime hlavy. Nie je čas bedákať. Treba naďalej žiadať zastavenie vraždenia! Nič menej.

            Ten priestor možnosti ako bojovať od parlamentu cez pomoc ženám, cez finančnú zbierku pre nechcené deti. Je to veľa vecí, ktoré urobiť treba.

Odpor ukazuje, že sa jedná o jednu kardinálnu otázku budúcnosti. Takto sa oddeľujeme od pokolenia, ktoré samo nevraždí, ale vraždu sponzoruje. Je to presne ten druh podpory, akú kedysi dali Nemci Hitlerovi, aby spokojne viedol a realizoval systém vraždenia.

            Kresťania, potrebujeme odprosiť Boha za vraždenie v tejto krajine. Potrebujeme sa modliť, aby Boh zachránil každé jedno odsúdené dieťa. Každý jeden deň.

            Jonáš, prorok opísaný v Biblii, má skúsenosť, že pokánie obyvateľov mesta zastavilo rozhodnutie Boha zničiť Ninive. Ani Jeremiáš, spomínaný v úvode, nie je bez nádeje. Dá kúpiť pole tesne pred dobytím mesta. Lebo vie, že tu sa ešte bude siať i žať. Tu bude život! Život je hodnota. Život je v Kristovi: V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. (Jn 1,4)

Za Jožkom Žvandom

Posledný rok sme asi tri rázy prešli popri Ružomberskej univerzite, keďže diaľnica končí pred mestom. Šli sme hrať do Čiech. Aj som si vravel, žeby sa už patrilo hodiť nejakú reč s Jožkom. A teraz som sa dozvedel, že už na tejto zemi nie.

Ak píšem o človeku, ktorý odišiel, tak preto, aby som vydal dobré svedectvo jeho životu a aby som napísal poďakovanie.

Škoda, že niť jeho služby sa pretrhla už tu. Za ten svet si neviem spomenúť, kde sme sa prvý raz videli. Bolo to v období, keď som v Ružomberku začal svoje doktorské a doktorandské štúdium. To ešte býval na ubytovni Ruža (ak si dobre pamätám). Na prízemí bola kaplnka.

V tom čase som vnímal, že sa venoval jednej veľmi sociálne, možno aj ľudsky slabej rodine. Videl som, že mu táto služba leží na srdci. Mal rád beznádejné prípady.

Pri dnešnej modlitbe mi Duch Boží pošepol, že Jozef vykonal veľa skrytej služby pre mnohých ľudí, o ktorých sa verejne nevie. Lebo toto nekonal pre ľudí, aby povedali, že fajn a dobre. Konal to pre Boha a Boh tento poklad má u seba.

Potom vznikli priestory v budove univerzity, skoro doslova v podzemí. Jozefa som poznal ako človeka mimoriadne zapáleného. On naozaj mal túžbu po spáse týchto mladých ľudí. V týchto dňoch aj ktosi iný napísal, že bol neustále v pohybe. A rovnako je pravda, naozaj mal tak trochu svojský humor. Ale aj akúsi zvláštnu plachosť.

Takto som v UPC vďaka Jozefovi spoznal brata Šavla, či Mariána Gavendu. Tomu som sa potom kvôli istým problémom so skúšobnou komisiou na malom doktoráte zatúlal do kázne.

Veci sa nedarili tak, ako by bol túžil. Univerzita mala tisíce ľudí, ale UPC navštevovalo len maličký zlomok. Niekedy sa pre svoje aktivity dostával do konfliktu aj s vedením univerzity, lebo on jej poslanie videl aj v tom, aby odovzdala vieru ako najvyšší dar. Nie len chlieb.

Jozef zotrval na pozíciách tej podoby katolicizmu, ktorú zvyčajne voláme tradičná. Použil všetko, o čom mu hovorili, že toto je zaručený recept. Ale žiaľ tak alebo onak, veľmi nebol. Píšem to v pokore pred jeho obrovským dielom a nasadením. Nech je mi odpustené, mal som potrebu to napísať, aby som bol v pravde.

Na druhej strane nikdy nehatil nič, čomu síce nerozumel, ale videl, že je tam nadšenie za Ducha Svätého, za Krista. Myslím tým charizmatikov. Vytvoril im podmienky. Za istých čias tam fungovalo spoločenstvo Dávid.

Ja osobne som mu nesmierne zaviazaný za pomoc, ktorú mi počas štúdia poskytoval. V UPC som vďaka nemu a jeho bratom našiel zázemie. Našiel som tam (v jeho knihách) veľmi vzácnu lektiku, ktorá veľmi realisticky hovorila o živote kresťana. Nič lacné. Domnievam sa, že mi rozumel aj v dobe, keď som prežíval pomerne búrlivé vlny v živote.

Tu nemôžem nespomenúť a ďakovať Bohu za môjho vzácneho školiteľa Amantiusa Akimjaka a Jána Dudu. Boh vie, aký veľký vplyv mali na moje rozhodnutia a konanie.

Myslím si, že práve táto horlivosť ho spálila. Toto je dôvod, prečo sa trápil, s čím bojoval. Myslím si, že sa naozaj trápil kvôkli ľuďom, ktorých mu zverili, ktorých mu zveril Boh. To je naozaj duša pastiera. Hovorím to v celej prostote, bez pátosu. Bol by sa zodral do krvi, aby mladí ľudia prijali Krista. V tomto mu vydávam svedectvo ako hrdinovi viery.

Píšem o Jozefovi ako o veľkom míľniku. Doba komunizmu mala svojich hrdinov. Jozef, naša generácia nemôže povedať, že medzi nami sa nič také nedialo, že sa neurodilo. To si Ty, Tvoj zápas, Tvoje hrdinstvo.

Počas korony umreli ďalší rovesníci, ktorých viera a práca ma niekedy povzbudzovala, niekedy zahanbovala. Myslím tým Makiho Polohu, Csabu Tolnaya. Obaja z Cirkvi Bratskej. Toto sú všetko muži, ktorí na Slovensku naozaj konali pravé dielo viery, nasledovania vhod i nevhod. Boli rozhodnutí niečo zmeniť, nenechať veci tak. Tak ako aj Jozef sú dôkazom, že nie sme večne v defenzíve, že my v prvom rade budujeme. Boh konal v ich živote. S odstupom to vidíme viac a viac.

Ver tomu, Jožko, že sa budem znovu pokúšať ísť poslúžiť do Tvojho UPC.

Jozef, aj toto o Tebe teraz napísali, myslím, že to napísala Lívia. Že nejdeš do neba odpočívať. Že tam chceš chystať nové večné svetové dni mládeže. Viem, že tam naďalej budeš chváliť Boha, aby Tvoja sejba prinášala stonásobnú úrodu. Nie veru, žiadny odpočinok! Tvoje dielo sa zakončilo v tej pozemskej časti, ale ideme ďalej. Prednášaj prosby za nás. Ideme ďalej! Sme požehnaná generácia!

Vďaka Ti, Pane, za Jožkov život. Za všetko, čo vykonal pre zástupy ľudí, ako aj pre mňa. Odpočinutie večné, daj mu, Pane, nech mu svieti večné svetlo, ktorým si Ty, Kriste, náš Spasiteľ.

 

Zhorený Istambul, Čaputsko

            Istý človek napísal, že už asi nežije na Slovensku. Pýtal sa, kam sa vytratilo kresťanské Slovensko. A nazval ho Čaputskom... Ešte nikdy nebola naša krajina bez prezidenta. Toto je však teraz pravdou v oboch zmysloch toho slova. Vzhľadom na to navrhujem slovenský novotvar. Mohol by znieť: pezin detka (ipso fakto vyhovuje definícii).

            Ešte sme tuším nezažili také emócie, a to ani pri pánovi Ficovi, či Mečiarovi. Aj to vlastne svedčí o situácii. Voliť srdcom sa stalo hitom. Presnejšie voliť médiami. Voliť farbou vlasou... Nič moc....

            Veľa objasňuje príspevok istej blogerky, ktorá veľmi pekne popisuje vystupovanie novo zvolenej. Slovensko si podľa autorky nezvyklo, že kandidát/ka si najme agentúru, ktorá pozve odborníkov. Tí menovanej napíšu scenár na predpokladané otázky. Prípadne odpovede, ktoré nechcú zodpovedať otázkam. Poukazovala na konkrétne momenty, kde sa to dalo vidieť. Pani pezin detka dodržala stratégiu, postavu sa dobre naučila, predviedla nám pekné predstavenie. Potlesk prišiel. Investované peniaze, ktoré nám určite transparentne vydeklaruje, vykonali svoju tragi komickú prácu.

            Veď ona je taká pokojná..... Odpovedá... Zavádza novú kultúru.... Tak to asi hlavne. Žiadne oko nesmie ostať suché.

            Je teda len pochopieľné, ak novú pezin detku sprevádzali herečky. A keď vidíte Zuzanu Fialovú nie je treba veľa písať. V relácii „Sedem“ si pekne zanadávala na toho farára zo Žakoviec. Zvyšok stačilo vypípať. Prítomní sa decentne zasmiali. Rovnako nás poctila názorom herečka pani Pauhofová.

            Vyjadrili názor, že sa stávajú odteraz jej najväčšími kritičkami. Čo som si preložil tak, že len nech si trúfne vybočiť z liberálnej agendy, oni sa hneď prihlásia. A dovoľte, aby som sa pripojil. Ak sme šli na námestia kvôli Ficovi, Smeru, tak pôjdeme aj kvôli novej pezin detke. Len nech urobí prvú chybu. Bude treba žiadať odstúpenie. Nuž ale ešte aj tí Kotlebovci jej dali 100 dní... Asi nebude treba....

            Ako ukázali doslova prvé sekundy, s jej nestrannosťou je to trochu namáhavé. Veď jej chalani hneď vyskočili na pódium, aby hriali polievku, ktorú im navarila. Oni maličká chudinka o ničom nevedela... Dobehli ju.... Skoro ako nás, keď ju menšina zvolila.... Je to hanba a svedčí to hrozbe, na ktorú mnohí poukazovali. Dokonca ešte aj očareného pána Matoviča to pohoršilo. Nejaké to precedené ospravedlnenie za ten mediálny priestor stálo. A hneď sa tam oblápal aj princ Kisoň.... Kde mŕtvola, tam sú aj supi... (porov. Lk 17, 37)

            Ide o to, že jedna vec je začať vládnuť a iná dovládnuť. Tých 5 rokov je dlhá doba. Tak nech sa len snaží. Hoci aj ten odvládnutý rok, dva je predsa niečo...

            Ako už napísalo 1000 ľudí a ja chcem byť 1001... Má najslabší mandát v histórii. Je pezin detkou dajme tomu 20 percent voličov v SR. Tých menších 80 percent by asi malo podľahnúť propagande.

            Ona chúďa maličké to mala ťažké.... čelila proti kampani.... Ale ona sama ju nekonala? Dobre pracovať so ženským šarmom, ak teda nejaký má, je tiež niečo?! Takže ako to je? Vy, čo ste ju volili: keďže ju niekto zvolil, tak ona teraz bude nestrannou. (Ako nám už predviedli vo svojej show.) Ale Šefčovič by to neurobill... My Šefčoviča pekne vráťme nominujúcej strane, bojovníkom za práva LGBI, nedeľným katolíkom a pod.  V každom prípade ja tam vidím dvojitý meter a pezinskú propagandu. Takže ona teda už nebude liberálka... bude nad všetkým... aha... no veď uvidíme. Potom vám to pripomeniem.

            Nekonečné omieľanie, že je veriaca... Áno.. v Budhu... Prípadne v peniaze, svoju kariéru, v ľudskú hlúposť a asi by rada verila v krátku pamäť.

            Češi jasajú aj za nás... ale ktorí? Veď sami volili rozumnejšie a liberalizmus v prezidentskom paláci odmietli.

            Volili ju, lebo vraj smer... V tomto duchu je jedno, že je liberálka, je jedno, že žije !nadivoko“ s partnerom. Všetko jedno, len že je proti Ficovi.... Krátkozraké.

Je to liečba, ktorá je horšia ako choroba. Biskup Milan Chautur sa na sociálnej sieti vyjadril: tamtí nám zobrali majetok, títo nám chcú zobrať dušu. Ja dodávam, že nepohrdnú ani majetkom.

            Smer je loď, ktorá sa potápa. Uvidíme, či na lavici obžalovaných sa vedľa pána Fica, zjaví aj pán Sulík, či Dzurinda a spol.... Smer musí byť porazený v parlamente!

A akým garantom bude liberálka? Kedy sa dozvieme, kto že je to za ňou?

            V rámci predpovede počasia by som rád videl, keby sa investigatívni novinári premenili z čaputagincov premenili zase na investigatívcov.... 

            Dobrou správou je, že sme dostali cenu útechy. Istambulský dohovor Slovensko ako prvé odmieta ratifikovať. Naša milá pani Žitňanská, na oko konzervatívna... dostala kŕče... a má obavy, že sa to nepodarí. Jedna bitka vyhratá, jedna prehratá, vojna pokračuje.

            V tejto fraške sa doťahovali kresťania akým veľkým dobrom či zlom je pezin detka. Každopádne je potrebné v najbližších týždňoch pokračovať ďalej. Konzervatívny volič, kresťania musia znovu objaviť svoje hodnoty, potenciál a pýtať sa, čo ideme robiť ďalej.

            Nech Boh ochraňuje našu krajinu.