Koncil a rôznosť prúdov
Poslednú dobu rozčerilo inak nie veľmi pohyblivú hladinu nášho katolíckeho komunitného diškurzu vyhlásenie o weboch, ktoré hierarchia vníma ako konšpiračné alebo neprinášajúce spoločne zhodné postoje. Ani zistenie, že v Cirkvi je viac prúdov nie je celkom nové. To nové je, že dochádza tak trochu k triedeniu duší, situácia mierne eskaluje.
Poznáme označenie ako matrikoví kresťania, progresívni kresťania, tzv. ročníci (navštívia bohoslužbu len na sviatky), nepraktizujúci a iné.... Napríklad charizmatici, príslušníci iných hnutí, často oportunistických. Máme ešte tri také zaujímavé označenie: bigotní, tradiční a tradicionalisti.
Na koncile sa jeden mladý človek podujal predniesť prejav za zrušenie úradu inkvizície. Neskôr sa mal stať pápežom Benediktom (a možno aj prejsť na veľa umiernenejšie postoje). Celkovo sa koncil vnímal ako dejisko zápasu, ako kolbište, ako bojisko. Podľa dejín koncilu to sem tam bolo naozaj veľmi veľmi napäté, a divoké. Skrížili tam zbrane tradicionalisti a tí druhí. V tej dobe ich označovali ako progresívcov. Avšak vtedy malo toto slovo úplne iný význam, aký mu je pridelený dnes. Jednalo sa o ľudí, ktorý chceli priniesť do Cirkvi nevyhnutný nový vietor, vrátiť sa k životu prvotnej Cirkvi. Podľa označenia Jána XXIII. aggiornamento. Výsledok zápasu bola prehra tradicionalistov. Prípadne kompromisom, s ktorým nebola spokojná ani jedna strana.
Čo sa týka tradicionalistov, ich extrémnej časti, na čele s arcibiskupom Lefebvrom sa odtrhli. Napriek snahe o akúsi dohodu odmietli autoritu Pavla VI. Prakticky vytvorili novú – svoju vlastnú cirkev. Vývoj po koncile nepriniesol Cirkvi to ovocie, v ktoré dúfala. Je otázka, či to za týchto okolností možné bolo. Či si to Cirkev želala. Čo sa vlastne malo vykonať a nevykonalo. A či by bez koncilu nebola situácia ešte pálčivejšia. Nespokojnosť vyjadrujú obe strany. Akurát len tradicionalisti tvrdia, že končil bol omyl a spochybňujú ho. Doslova si dovolia naň nadávať.
Samozrejme to spektrum pohľadov a prúdov sa zväčšilo, za vyše 50. rokov od ukončenia to inak ani byť nemôže. Základná frontová línia s však prakticky nezmenila. Situácia je taká rôznorodá, že komplexne popísať prúdy v Cirkvi a ich vzťahy je veľmi ťažké. Aj medzi tradičnými musíme vnímať viac prúdov. Aj medzi nimi existujú tí najtvrdší, jadro, ako aj umiernení. Ich spiritualita, jej odnože v istých obmenách môžu byť prítomné aj v iných častiach komunity. Tá hranica nie je zreteľná, je ľahko priestupná, zvlášť s cirkevným menstrímom. Rozlišujme tradičných a tradicionalistov. Ja sa pokúsim naskicovať moju predstavu o jadre. Pokúsim sa o medián, laterál, tendencie.
Proti pápežom
V čom sú teda takí iní. Čo je zdrojom napätia. V čom prekračujú hranicu. Cirkev vo svojom vnútri je natoľko pružná, že to môže byť kadečo. Čo sa teda deje, že tento raz narazili.
Je to ich postoj voči pápežovi? Tým, že spochybňujú jeho autoritu? Že ho kritizujú? Je pravda, že v tejto oblasti zašli naozaj ďaleko na to, že sme katolíci a pápeža považujeme za vodcu mimoriadne hodného úcty v komunite a vo svete. Vieme, že extrémna časť týchto ľudí verí, že Cirkev od úmrtia PiaXII. nemá platného pápeža. Podľa nich je jeho stolec vakantný. Z ich správania vidno, že keď im niekto siahne na ich hračky, nepozerajú na nič. V tom momente odmietnu disciplínu vo vzťahu k biskupovi, koncilu, k pápežovi. Zdalo by sa teda, že len oni presne vedia, ako to má byť. A zrejme by radi prevzali aj personálnu politiku.
Na jednej strane veria, že len hierarchia a konanie obradov je plnosť, na druhej si ako laici chcú uplatniť právo niečo povedať. Jedná sa o širší problém. Minulý týždeň som sa stretol s akýmsi prekvapením, že laici sa k tomu toľko vyjadrujú.... A prečo by sme nevyjadrovali? Nedáva nám snáď Kódex kanonického práva Iuris canonici právo a povinnosť byť plnoprávnymi členmi svojej vlastnej Cirkvi?! Na Slovensku celo cirkevná diskusia konečne vznikla, ale žiaľ robí len prvé neobratné kroky.
Zaujímavosťou je, že tieto názory nachádzajú pozitívny ohlas u istých ľudí v Pravoslávnej Cirkvi.
Baroková zbožnosť
Táto skupina ľudí má veľkú záľubu v tom, čo už iní nazvali baroková zbožnosť. Potrpia si na peknú výzdobu. V tom zmysle, že majú radi sadrové či platové sochy nie veľkej umeleckej úrovne. Rovnako obrázky. Majú byť čím menej realistické, a veľmi nasladlé. Zbožňujú obrady. Najradšej by ich mali stále v latinčine, hoci len mizivé percento z nich jej rozumie. Dávajú prednosť pasívnej účasti. Teda viac extenzity ako intenzity. Mnohí z nás majú radi zobrazenia Ježiša, svätých, aj obrady. Ale uisťujem vás, že týchto ľudí by ste odlíšili. Malý posun, veľký rozdiel. Tak ako na prvý šup spoznáte obrázky sekty Svedkov, tak aj tieto. Často však veria skôr v ich akúsi magickú moc ako pôsobenie milosti. Doslova hľadajú to, čo by sme nazvali náboženské vyžitie v tom bigotnom zmysle slova.
Ich špecialitou sú však mariánske zjavenia. Nie veľmi ich zaujíma názor Cirkvi. Šíria tieto rôzne zjavenia. Bez auto cenzúry, bez teologického overenia. Tieto sú pre nich často oveľa dôležitejšie ako cirkevné učenie či Biblia. Sú doslova fans. Často na takéto miesta chodia, považujú ich priam za magické miesta. Nesmie tam chýbať prameň, ktorý označia ako zázračný. Všetky tieto veci vnímajú ako nadprirodzené uistenie ich spirituality. Treba jasne povedať, že ich mariánske učenie je extrémne a hoci vychádza z cirkevného učenia, dávno s ním stratilo kontakt. Meno Panny Márie je tu nadmieru nadužívané.
S týmto súvisí ich presvedčenie o skorom páde profánnych inštitúcií. Mnohé nimi predkladané zjavenia majú v sebe mnoho apokaliptiky. Veria v skorý koniec sveta. Doslova na roky.... Keďže o tomto nemáme poznanie, možné to je. Ale čím viac by niekto konkretizoval čas, tým viac sa vystavuje hrozbe omylu. Zároveň očakávanie druhého príchodu Krista nás nevedie k rezignácii a depresii, ale k pokoju a plnému žitiu daného okamihu. Na druhej strane nie je im vzdialený ani chiliazmus. Aj tu prevláda deklaratívnosť nad praktickým konaním.
Čistenie vonkajšku, vnútri prázdno
Aj na katechizáciu detí pozerajú skôr ako na potrebu memorovať, povinne sedieť na obradoch ako získať si srdcia a mysle našich detí. Mať papier o dosiahnutých sviatostiach (prijímanie, birmovka) bez potreby primárnej vnútornej motivácie. „Patrí sa to.“ „Aby ľudia nepovedali.“ Negatívne dosahy takéhoto nastavenia neprijímajú. Pokojne ich môžete počuť: „Veď toľko detí bolo na birmovke a kde sú?!“ Nechcú si priznať, že pre väčšinu mladých je tento model viery a nimi prezentovaný život v Cirkvi neprijateľný.
Nepotrebujú žiadnu formáciu. Ich doménou je deklaratívnosť. Väčšina z týchto ľudí nečíta Písmo. Nečíta cirkevné dokumenty. Ani tie koncilové, proti ktorým tam idú. Prítomnosť synkretizmu je príznačná
Životopisy svätých považujú za vhodnú literatúru. Nesmie sa však jednať o kritické vydania. Ale toto je problém aj širšej Cirkvi. Zmyslom takéhoto životopisu má byť zrejme vytvorenie nenasledovateľného hrdinu.
Majú však svoje časopisy. Zjavenia formujú ich referenčný rámec. Tie sú tiež pomerne ľahko identifikovateľné. Aj vizuálne, aj z hľadiska im vlastnej ideológie. Tieto časopisy na to, aký malý odbyt má cirkevná tlač, majú náklad v tisícoch a väčšinou zabezpečené financovanie.
Na jednej strane treba obdivovať ich odhodlanie pre morálny život. Na druhej sa žiaľ zdá, že to zachádza do škrupulantstva. Ako hovorí Ježiš: Radi viažu bremená, ktoré nemožno uniesť, ktoré sami nenesú. (porov. Lk 11,46) Nevedia, že nie sme ani schopní ani povolaní naplniť Zákon s jeho prikázaniami, ale byť spasení Kristom. Pestujú idealizmus, ktorý však pripomína PO SZM alebo SZM.
Títo ľudia sú odborníci na vyhľadávanie písaných modlitieb. Veria, že správna modlitba (šikovne naformulovaná) to vybaví. Najlepšie ak by ju vytvoril nejaký svätec. Takýto text má znieť ľúbivo, sladko, záhadne, sebaľútostivo.. Jazyk textu má byť ako spred dvesto rokov. Aj odbyt rôznych zošítkov s týmto obsahom je veľký. Cirkevné schválenie nie je obvyklé. Nie je dôvod myslieť si, že tam bude primárne niečo proti učeniu Cirkvi. Problém je v tom, že Boh nereaguje na šikovné zostavené slová, ale na vzťah s ním a na vieru v jeho zvrchovanú moc. Je zaujímavé, že už Erazmus Roterdamský upozorňoval, že nemožno stavať úctu k svätcovi na úroveň úcty, ktorú môže mať len Boh. Len on je zdroj spásy a záchrany.
Agresivita
Ich vnímanie protestantov nepozná ekumenizmus. Protestanti sú všetci zatratení... podľa nich. Ak niečo, tak sa majú pokorne vrátiť. Pochopiteľne toto nie je učenie koncilu. Snáď poteší, že aj medzi Protestantmi sa im nájdu podobní, len opačne zameraní...
Nie je celkom náhodná istá súvislosť. Aj v mojej blízkosti sme zažili človeka, ktorý na jednej strane preferoval tento druh zbožnosti, pritom rómsky problém by riešil tvrdým násilím. Aj preto neprekvapilo, že extrémna mariánska skupina, združenie Magnifikat sa premenilo aj na politickú stranu a neskôr oficiálne pred rokmi podporilo extrémistickú stranu Mariana Kotlebu. Tak trochu to vystihuje ich vnímanie národa.
Pre spupnosť týchto ľudí je typické, že kto nie je s nimi, je priamo proti nim. Radi sa rýchlo pohoršia. A vedia byť mimoriadne nenávistní, ako som spomínal. Na to, čo o sebe vyznávajú, sa zároveň cítia oprávnení poriadne nenávidieť a byť doslova agresívni. Je im jedno o koho ide. Biskup, koncil, pápež. To bude zrejme aj reakcia na tento článok. Diskusiu vnímajú ako priestor pre osobné útoky, osočovanie. Nevraživosť. Pravdaže, nie je to len ich špecialita. Doslova to, čo ktosi nazval, duch náboženskosti.
Ich radikalizmus však do spoločenského zápasu napr. proti potratom, či proti genderu neprenášajú. To samozrejme neznamená, že sa nezúčastnia, ak ich pozve niekto z iného kresťanského prostredia.
Tento prúd by čosi rád zakonzervoval. O čo väčší tlak zvonku, o to viac ich má uisťovať o ich identite použitie starých odevov a starobylých priestorov a obradov. To žiaľ nie je možné, keďže Cirkev je dynamická záležitosť. To, že naše učenie sme prijali od Boha a teda je nemenné, neznamená, že naše pochopenie sa vyčerpalo zhruba pred sto rokmi.
Medvedia služba
Jedná sa o napĺňanie náboženskej časti bytosti bez vnútorného prežitia. V tomto to nie je nepodobné iným svetovým náboženstvám. Veľmi silný duch náboženskosti. Iný zvyčajný názov je ľudová zbožnosť. Prítomnosť pohanských povier a praktík nie je nezvyčajná.
Je len prirodzené, že takto prezentované kresťanstvo v spoločnosti nemá dobrú odozvu. Odpor voči kresťanstvu zrastá, ale táto skupina koná medvediu službu. Ich evanjelizačný potenciál je nízky.
Ono to naozaj evokuje rôzne prúdy v judskej spoločnosti v čase, keď prišiel Mesiáš. Tradičných by som prirovnal k zákonníkom a farizejom (v celej šírke a .protirečivosti týchto smerov).
Tento článok nemá za cieľ nikoho súdiť. Je skôr pokusom v úcte charakterizovať. Prispieť takto k vnútro cirkevnej diskusii.
Hovorí sa, že keď ten mladý teológ predniesol prednášku, stretol v akomsi bare kardinála Ottaviniho, ktorý bol posledným prefektom inkvizície a prvým prefektom Kongregácie pre učenie viery. Zľakol sa, čo bude. Ottaviani ho vraj pozval na drink a družnú debatu.
- arcibiskup Cyril Vasiľ sa vyjadril, že zvyčajným časom na priaznivé dopady koncilu sú zhruba 100 rokov a to napriek tomu, že dnešná doba je rýchla....
Koncil naznačil dobrú cestu, ktorá je stále pred nami, ak máme ako Cirkev splniť svoje poslanie práve v tejto dobe. Sme si istí, že ak bude aj Slovenská Cirkev načúvať, spozná kade vedie cesta za Pánom.