Vždy na úvod hovorím o hŕbke kníh, ktorá mi bola darovaná s tým, aby som ja vám rozprával, čo som tam prečítal. Rozhodol som sa, ž celú túto sériu venujem tej, ktorá to všetko spôsobila. Ako hold jednej úprimnej kresťanke, veľmi dobrému človekovi, Jarke Goč Benkovej, ktorá však už bohužiaľ nie je s nami. Je u svojho Pána.
Ja som pri tých posledných knihách rozmýšľal, že pre menej zainteresovaných sa môže zdať, že tie knihy sú priveľmi zbožné, háklivé. Stále len o tom vašom Bohu... Viem si to predstaviť. Tie slová... Ja neviem, čo bude dnes. Dnes budeme rozprávať o Bohu. Dokonca je to v rozkazovacom spôsobe: Rozprávaj o Bohu. Ten, ktorý nás k tomu vyzýva sa volá Nick Pollard. Mám pred sebou knihu s týmto názvom.
Po predslove i predhovore sa napokon autor púšťa do svojej práce. Priznáva sa... nielen pri písaní tejto knihy, robiť evanjelizáciu, rozprávať ľuďom o Bohu, považuje za veľmi ťažké. Hovorí, že dokonca z toho máva isté tráviace problémy.
Úvod poňal trochu inak, ako sme zvyknutí. Ale už v úvode sa snaží rozpracovať predbežný materiál k celému svojmu rozprávaniu. Tak napríklad v jednej podkapitole hovorí o tom, že rozlišuje ľudí na štyri kategórie. Rozlišuje to podľa toho, do akej miery v nich vníma otvorenosť prijať Božie slovo. Postupne sú tie kategórie čoraz antagonistickejšie, nepriateľskejšie. Tie úvodné sú plné otázok, po zodpovedaní ktorých by tí ľudia možno s veľkou radosťou vstúpili medzi nás.
reláciu si vypočujte tu:
Ako určitý leitmotív si vybral Božie slovo. Jedná sa o pasáž, ktorú napísal Pavol pre veriacich v Kolosách v 4. Kapitole 2. verši: V modlení vytrvajte, bdejte pri ňom a dobrorečte. Modlite sa aj za nás, aby nám Boh otvoril dvere pre slovo, aby sme zvestovali tajomstvo Kristovo, pre ktoré som aj vo väzení, aby som zjavným učinil tak, ako som ho povinný zvestovať. Žite múdro pred tými, ktorí sú mimo a vykupujte čas.
Autor zdôrazňuje modlitbu. Nevenuje sa jej špeciálne, hoci toto samozrejme ani nie je dôležité zdôrazňovať, že bez modlitby žiadna misia, z rozhovoru s Ježišom, jeho sa snažiť predstaviť, je úplne zbytočné. On poukazuje na to, že máme sa doprosovať k Ježišovi. Prosiť ho, aby nám ukázal, ako iným rozprávať o Bohu. To je šikovná myšlienka, keďže mnohí z vás určite máte pocit, že blbostí na túto tému ste počuli, hádam, kilá až vagóny.
Poviem vám niečo nepríjemné. To, že netreba mať PhD. na to, aby človek hlásal, to je jasné. Je jasné mnohým ľuďom, že každý kresťan je povolaný k tomu, aby rozprával iným o Bohu. To už je asi menej zjavné.
Autor má aj istý zmysel pre humor. Má rád nadsázku. Nerobí tu nejaké veľké gestá, nerobí nejaké veľké plecia. Hovorí, že napríklad evanjelizácia, ktorá sa robí zle, je tým najlepším spôsobom, ako prísť aj o tých posledných priateľov. Keď napríklad za každú cenu pri jedle budete hľadať dôvod, aby ste odrazu začali rozprávať o Bohu.
Aj mňa napríklad veľmi potešilo, že autor mi ponúkol slobodu. On hovorí, že ak naozaj nevidíme situáciu, nevidíme určitú pripravenosť počúvať, tak nie je ani správne púšťať sa niekomu rozprávať o Bohu. To rozprávanie predpokladá nejaké očakávanie, nejaký hlad. Dokonca aj keď ten hlad sa prejaví, že si to treba dva krát oťuknúť, aby jednoducho sme naozaj ľudí neotrávili namiesto radosti.
Možno bude najlepšie, keď vám hneď z ruky ponúknem prvú ukážku. (v zvukovej verzii relácie nasleduje ukážka)
Autor nepochybuje, a ja s ním úplne súhlasím, že je strašne veľa ľudí, ktorí chcú hovoriť o Bohu. Dôležité však je, aby na otázky, ktoré kladú, prichádzali odpovede nielen akoby zrozumiteľné, ale možno aj duchaplné a trochu niekam smerujúce. Neodsudzujúce, nebijúce do tváre, aby Ježiš Kristus našimi vlastnými slovami nebol úplne pošpinený.
Ešte sme sa ani nikam nerozbehli a už vidíte, že sme uprostred ohňa. Autor sa rozhodol, že má taký dobrý kľúč, ako pristúpiť k celej problematike. Problematika svetonázoru. Že teda my ponúkame jeden, ten pýtajúci sa, evanjelizovaný, môže mať úplne iný. A autor nám chce vysvetliť, ako on vníma svetonázory.
Pod číslom jedna v podkapitole „Dve definície svetonázoru“ sa ukrýva jednotka, kde je napísané: „model svetonázoru hore nohami“. Hovorí tam o človeku, ktorý síce vidí problémy vo svete, ale seba samého môže považovať len za zbierku molekúl. Len za niečo, čo sa po smrti znovu vráti niekde do prírody, do vesmíru. Druhý svetonázor označil ako: „model svetonázoru dolu hlavou“. A citujem: „Podľa tejto definície svetonázor nie je názorom na svet, ktorý je odvedený z odpovedí na základné otázky, ale skôr spôsobom vnímania sveta, ktorý prináša dané odpovede.“
Ja som to pochopil tak, že je to svetonázor, ktorý je funkčný. Ktorý je vytvorený tak, aby obhajoval to, čo si človek chce užiť, čo si potrebuje vydobyť.
Autor ale poukazuje, že je to zároveň aj kruh. Nejaké veci v nás vytvárajú nejaké názory. A z tých názorov si vytvárame svetonázor. A tento svetonázor potom ovplyvňuje naše reakcie na mnohé veci.
Radi hovoríme – skoro s apokalyptickým prídychom, že žijeme v postmodernej dobe. Naozaj sme sa nechali hlúpo zaskočiť. Máme ten pocit, ktorý niektorí ešte citujú z komunistických čias, že: „rozkážeme vetru aj dažďu“. Čokoľvek si zmyslíme, všetko na tejto planéte aj vo vesmíre dokážeme. Žiaľ tento omyl je veľmi tragický. Autor upozorňuje, že aj tento postmodernizmus sa pomaly končí. To zlé, čo nám zanecháva do nasledujúceho obdobia je, že nie je len jedna pravda. Právd môže byť toľko, koľko potrebujete, aby si poslúžili.
Teraz počúvajte. Autor už v úvode naznačil, že si vymyslel šikovný pojem, ktorý nazval dekonštrukcia. Pomáha ľuďom dekonštruovať, čiže rozobrať to, čo veria, aby sa lepšie pozreli na vieru, a analyzovali ju. Proces je pozitívny.
Autor hovorí niečo, čo by vás mohlo aj naštvať niektorých. Myslím tým kresťanov, lebo hovorí, že v prvom rade sa máme naučiť identifikovať svetonázor. My musíme túto kultúru spoznať. A nielen akosi na povrchu, nejak ju viac navnímať, viac jej porozumieť, aby sme rozumeli prečo ľudia robia to, čo robia. Kam smerujú, odkiaľ vyšli. Samozrejme je to aj s tým pocitom, že v každej kultúre, keďže ju vytvárajú mnohí ľudia, a mnohí dobrí ľudia, sú aj mnohé zrnká pravdy a šťastia.
Niekde sem by možno pasovala aj druhá ukážka, čo poviete?! (v zvukovej verzii relácie nasleduje ukážka)
V ďalšej kapitole sa Nick Pollard vo svojej knihe „Rozprávaj o Bohu“ zaoberá našou obavou, že ľudia nebudú chcieť počúvať o Bohu. Nick Pollard nás vyzýva k čestnosti a sám je čestný. On hovorí, že my pozývame ľudí spoznať Božiu pravdu, ale my tam nejdeme ako neomylní. Lebo my tiež len nazeráme, ako to s Pánom Bohom je. Ak niečo budeme tvrdiť, a ten človek v diskucii nám naozaj dokáže, že je to inak, je mojou povinnosťou naozaj povedať: „Máš pravdu!“ Buď nám naozaj ide o pravdu, a bude naozaj Kristus pravdou, alebo sme len sektári, ktorý vystrašene opakujú hlúposti, ktoré ich naučil niekto.
Nick Pollard vo svojej knihe „Rozprávaj o Bohu“, on hovorí, že jedného sa môžete chytiť v celej tej bezradnosti. Ako im vysvetliť, že to, čo tvrdia je niekedy na hranici logiky, pochopenia. Hovorí v kapitole 7., hovorí to samotný názov: „Ak veria tomuto, nemôžu veriť tamtomu.“
reláciu si vypočujte tu:
[embed]https://soundcloud.com/user-236779384/rozpravaj-o-bohu[/embed]
Niekoľko krát aj v predchádzajúcom texte aj v ďalšom sa stretnete s tým, že vám ponúka priamo rozhovory, ktoré zažil. Ukazuje tam tie diskusie, ako prebehli. A ako sa pokúšal argumentovať: Ak ale tvrdíš toto, tým pádom tvrdíš, že opačné nemôže byť pravda.
Ako by práve pre našu lgbti hroziacu dobu je rozhovor s nejakým homosexuálnym mladíkom, ktorý sa zúčastnil jeho prednášky a nesúhlasil. On sa mu v priebehu toho rozhovoru pokúšal mu dokazovať, že niektoré jeho tvrdenia nie sú celkom pravdivé. Všetko je len jeho súkromná vec... Všetko je šťastie... Čokoľvek si on zmyslí musí byť šťastím pre neho i pre iných. Že napríklad ak nejaký pedofil si povie, že to je normálne a príjemné, to, čo robí, tým pádom on nemá dôvod nejak čosi riešiť. Ale my vieme, že to nie je tak. A dôležité je, aby sa aj iní ľudia vedeli takto postaviť. Jednoducho si svoje názory konfrontovať.
V tej kapitole 7. nám Nick ponúka dve podkapitoly, ktoré už majú naozaj veľmi konkrétne zacielenie: „Má kresťanské evanjelium zmysel?“ Ďalšia podkapitola: „Je kresťanské evanjelium v súlade so skutočným svetom?“ Myslím, že ich zmyslom je, aby sme sa nebáli, aby sme neboli naivní. My máme v rukách jednu veľmi múdru a osožnú knihu pre seba, pre iných. Nejaké tvrdenia, že je to nevedecký spis, že to je nelogické, že to je povymýšľané, sú často plytké a odporujú tomu, čo sa dnes hovorí, že to je vedecké.
