O pár dní sú tu voľby. Nepoviem nič špeciálne, ani nové. Pripojím sa k hlasom, ktoré chcú pozvať nielen k voľbám, ale odporúčať, aby sme zachovali múdrosť.

Dosť sa stretávam s tým, že ako to Slováci majú radi, už sa hádže flinta do žita. Smer vyhrá.... PS je hrozba, čo len budeme robiť? Akože čo budeme robiť? Pôjdeme a budeme voliť to, o čom si myslíme, že sa ukazuje ako jediná alternatíva.

Odhliadnuc od ľudí, ktorí nikdy nemajú koho voliť. Od žien, ktoré kedysi volili Fica, lebo že je pekný... čím zrejme dvojnásobne ukázali zlý vkus.

 

Voľba Smeru je pre mňa nepochopiteľná. Majú na rukách takú nehoráznu korupciu, že pán Mečiar len krúti hlavou, čo všetko sa dalo rozkradnúť. Majú zrejme na rukách veľa krvi. Pretože pri presadzovaní svojho modelu vládneho kradnutia neváhali siahnuť po všetkom, včítane vraždy. Nezabudneme ani v týchto dňoch na Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú. Nebudem voliť ľudí, ktorí majú na rukách ich krv. Alebo vytvorili prostredie, že sa to dalo, keď sa chcelo.

Nebudem voliť nijaký extrém. Teda Republika nie. Ale ani PS. Dôvody sú totálne zreteľné. Pán Šimečka považuje komunizmus za zlé obdobie pre Slovensko. Pritom sám prináša rovnakú totalitu. Úplne rovnakú. Dnes sú všetci múdri, že komunizmus je vražedné zlo. Koľkí kresťania sa nechali oklamať v roku 1948 a varovania o zabíjaní a väznení v komunizme brali len ako rozprávku. Presne dnes je to rovnako s PS. Je čas im povedať nie. Nie totalite. Nie červenej ani hnedej totalite. Potrebujú obmedziť verejnú diskusiu priamo zákonom, lebo väčšina normálnych ľudí je proti ich šialenstvu. Ich ničeniu v mene slobody. Voľba PS je pokus zabiť slobodu. Ak mnohí, zvlášť mladí kresťania myslia že PS je vlastne progresívna, čiže moderná voľba ako cesta vpred, kde nechali rozum a oči?! Každá menšina si zaslúži našu úctu a primeranú pozornosť. Som zásadne proti tomu, aby sa zo zabíjania nenarodených urobil zábavný priemysel. Slobodu si však vziať nenecháme, nech nám ponúkajú akékoľvek medové motúzy v mene slobody. Veď im doprajte! Doprajeme! Nebudeme ich voliť! Nedovolíme im ničiť naše vlastné deti. Nedovolíme im zničiť rodiny. Zatvárať ľudí za iný ako ich názor! Slová nedovoliť a voliť majú k sebe blízko nielen ako lexikálna kategória.

Tu je zaujímavé, kde všade majú takých maličkých, ale húževnatých kamarátov. Verejnoprávny rozhlas akoby náhodou zaradí čítanie z knihy Šimečku... vypočujete si bezpočet programov, aké je to byť ženou umelkyňou a že sa s tým spája lgbti... Alebo aké je dôležité a normálne, že divadlo P.O. Hviezdoslava má plagát v duchu genderizmu, rovnako dramaturgiu, rovnako vlajky na budove... všetko je normálne... preto tam asi nie je žiadna oponentúra... veď načo?! Veď je to verejnoprávne... a ešte ani PS nemá nič isté.... čo nám ponúknu potom? Budeme povinne 1 mája mávať dúhovou vlajkou a držať huby, aby sa dobre vládlo novej PS totalite? Nikdy! V mene slobody hovorím NIKDY! Mobilizujme sa! Neplačme!

 

Nebudem komentovať Hlas, ktorý určite za nič nemôže a všetko vie lepšie.

Rovnako je mi ľúto, ako dopadla bývalá vládna koalícia. Veľa dobrého a predčasné voľby, to je ich práca.

Nečakám, že každý bude voliť ako ja. Dôležité  je nevoliť extrém v nijakej podobe: smer, PS, Republika... ani šedú zónu ako Hlas, SNS, SAS.... o politických mŕtvolách a zradcoch ako Demokrati... Toto je môj pohľad. Nemusíte súhlasiť. Na rozdiel od PS ja naozaj verím v pestrosť a slobodu.

Nikdy som sa verejne nehlásil k tomu, že volím KDH. Dnešná situácia mi napovedá, že je správna vec prihlásiť sa k tejto voľbe. Nie som tu preto, aby som ich ospevoval. To si snáď urobia sami. Myslím si, že spoločnosť sa začína hodnotami. Lebo na nich stojíme. Na nich sme to dotiahli sem so všetkým dobrým i zlým. Jedná sa o skutočne demokratickú a konzervatívnu stranu, ktorá ma nejakých členov, nejaký poriadok. A dobrého predsedu, ktorý nič nehrá a svoju robotu si robí dobre aj bez rozkrádania. A toto potrebujeme. Normálneho, triezveho človeka, ktorý zachová mieru.

 

Nech Boh ochraňuje Slovensko!

 

 

 

Posledný rok sme asi tri rázy prešli popri Ružomberskej univerzite, keďže diaľnica končí pred mestom. Šli sme hrať do Čiech. Aj som si vravel, žeby sa už patrilo hodiť nejakú reč s Jožkom. A teraz som sa dozvedel, že už na tejto zemi nie.

Ak píšem o človeku, ktorý odišiel, tak preto, aby som vydal dobré svedectvo jeho životu a aby som napísal poďakovanie.

Škoda, že niť jeho služby sa pretrhla už tu. Za ten svet si neviem spomenúť, kde sme sa prvý raz videli. Bolo to v období, keď som v Ružomberku začal svoje doktorské a doktorandské štúdium. To ešte býval na ubytovni Ruža (ak si dobre pamätám). Na prízemí bola kaplnka.

V tom čase som vnímal, že sa venoval jednej veľmi sociálne, možno aj ľudsky slabej rodine. Videl som, že mu táto služba leží na srdci. Mal rád beznádejné prípady.

Pri dnešnej modlitbe mi Duch Boží pošepol, že Jozef vykonal veľa skrytej služby pre mnohých ľudí, o ktorých sa verejne nevie. Lebo toto nekonal pre ľudí, aby povedali, že fajn a dobre. Konal to pre Boha a Boh tento poklad má u seba.

Potom vznikli priestory v budove univerzity, skoro doslova v podzemí. Jozefa som poznal ako človeka mimoriadne zapáleného. On naozaj mal túžbu po spáse týchto mladých ľudí. V týchto dňoch aj ktosi iný napísal, že bol neustále v pohybe. A rovnako je pravda, naozaj mal tak trochu svojský humor. Ale aj akúsi zvláštnu plachosť.

Takto som v UPC vďaka Jozefovi spoznal brata Šavla, či Mariána Gavendu. Tomu som sa potom kvôli istým problémom so skúšobnou komisiou na malom doktoráte zatúlal do kázne.

Veci sa nedarili tak, ako by bol túžil. Univerzita mala tisíce ľudí, ale UPC navštevovalo len maličký zlomok. Niekedy sa pre svoje aktivity dostával do konfliktu aj s vedením univerzity, lebo on jej poslanie videl aj v tom, aby odovzdala vieru ako najvyšší dar. Nie len chlieb.

Jozef zotrval na pozíciách tej podoby katolicizmu, ktorú zvyčajne voláme tradičná. Použil všetko, o čom mu hovorili, že toto je zaručený recept. Ale žiaľ tak alebo onak, veľmi nebol. Píšem to v pokore pred jeho obrovským dielom a nasadením. Nech je mi odpustené, mal som potrebu to napísať, aby som bol v pravde.

Na druhej strane nikdy nehatil nič, čomu síce nerozumel, ale videl, že je tam nadšenie za Ducha Svätého, za Krista. Myslím tým charizmatikov. Vytvoril im podmienky. Za istých čias tam fungovalo spoločenstvo Dávid.

Ja osobne som mu nesmierne zaviazaný za pomoc, ktorú mi počas štúdia poskytoval. V UPC som vďaka nemu a jeho bratom našiel zázemie. Našiel som tam (v jeho knihách) veľmi vzácnu lektiku, ktorá veľmi realisticky hovorila o živote kresťana. Nič lacné. Domnievam sa, že mi rozumel aj v dobe, keď som prežíval pomerne búrlivé vlny v živote.

Tu nemôžem nespomenúť a ďakovať Bohu za môjho vzácneho školiteľa Amantiusa Akimjaka a Jána Dudu. Boh vie, aký veľký vplyv mali na moje rozhodnutia a konanie.

Myslím si, že práve táto horlivosť ho spálila. Toto je dôvod, prečo sa trápil, s čím bojoval. Myslím si, že sa naozaj trápil kvôkli ľuďom, ktorých mu zverili, ktorých mu zveril Boh. To je naozaj duša pastiera. Hovorím to v celej prostote, bez pátosu. Bol by sa zodral do krvi, aby mladí ľudia prijali Krista. V tomto mu vydávam svedectvo ako hrdinovi viery.

Píšem o Jozefovi ako o veľkom míľniku. Doba komunizmu mala svojich hrdinov. Jozef, naša generácia nemôže povedať, že medzi nami sa nič také nedialo, že sa neurodilo. To si Ty, Tvoj zápas, Tvoje hrdinstvo.

Počas korony umreli ďalší rovesníci, ktorých viera a práca ma niekedy povzbudzovala, niekedy zahanbovala. Myslím tým Makiho Polohu, Csabu Tolnaya. Obaja z Cirkvi Bratskej. Toto sú všetko muži, ktorí na Slovensku naozaj konali pravé dielo viery, nasledovania vhod i nevhod. Boli rozhodnutí niečo zmeniť, nenechať veci tak. Tak ako aj Jozef sú dôkazom, že nie sme večne v defenzíve, že my v prvom rade budujeme. Boh konal v ich živote. S odstupom to vidíme viac a viac.

Ver tomu, Jožko, že sa budem znovu pokúšať ísť poslúžiť do Tvojho UPC.

Jozef, aj toto o Tebe teraz napísali, myslím, že to napísala Lívia. Že nejdeš do neba odpočívať. Že tam chceš chystať nové večné svetové dni mládeže. Viem, že tam naďalej budeš chváliť Boha, aby Tvoja sejba prinášala stonásobnú úrodu. Nie veru, žiadny odpočinok! Tvoje dielo sa zakončilo v tej pozemskej časti, ale ideme ďalej. Prednášaj prosby za nás. Ideme ďalej! Sme požehnaná generácia!

Vďaka Ti, Pane, za Jožkov život. Za všetko, čo vykonal pre zástupy ľudí, ako aj pre mňa. Odpočinutie večné, daj mu, Pane, nech mu svieti večné svetlo, ktorým si Ty, Kriste, náš Spasiteľ.

 

Tak to viete. Keď sa vám niekto snaží prihovoriť, alebo nabrýzgať vám, slušnosť káže poďakovať. Vyjadriť svoju radosť. Snáď zopár maličkých korekcií. Samozrejme, milé tety, len ak je to korektné. Pochopte moju skromnú chválu vášmu budovateľskému úsiliu, drahé súdružky. Jeden článok... ale za tri sa už naozaj patrí vyjadriť svoje pocity.

 

Veď pozrite. Mohli písať o záchrane pralesa. O ľadovcoch. Dokonca mohli mlčať! Oni však píšu o tom, čo majú rady. O chlapcoch, mužoch. Že píšu ženy o mužoch by sme nemali kritizovať. Veď práve z prostredia Postoja vyvstala téza, že štyria muži môžu diskutovať o zákaze interupcií.

 

Ak budem sprostý, bude to úplne v poriadku a dám vlastne za pravdu tetuške Brende. Veď vo svojom zasvätenom texte dokazuje, že chlapi dnes de fakto osprostievajú! Urobím jej teda radosť, veď to určite nepísala do ľuftu. Aj fajčenie má následky. Aj čítanie o mužoch môže niekomu napríklad poškodiť a osprostie. Varovanie tam žiaľ nedali.

 

Snáď by bolo na čase napísať z akej štúdie čerpám. To je veľmi populárny kúzelnícky trik. Dobre teda. Môj vlastný výskumný ústav čitateľskej príčetnosti vyskúmal, že na Postoji vyšli tri články o mužoch, resp. proti mužom? To nechávam ako otázku.

Napr. taká jedna teta, milé deti, ktoré o svete nič neviete, volá sa pani Hanusová. Na jednej strane sa jej zdá, že muži by mali plakať, kedy sa im len zachce. V ďalšom článku sa už nazdáva, že zasa ak si chlap, tak mi tu nerev ako taká baba. V kontexte jej minulých článkov sa už nečudujem.

Ja len jedno ľutujem. Škoda, že sa moja stará mať nedožili týchto osvietených až presvietených feministických čias. Ona zomrela a toto vôbec asi nevedela. Ako tak mohla vyžiť?!

 

Naše milé tety sa však zhodujú v jednej veci. Muži sú v kríze. Nie žeby ich to netešilo. Píšu o tom v duchu, že mužnosť je zrejme prekonaná, vyhorená. Píšu o tom ako nejakom havarijnom stave. Články tej jednej tety, myslím tetušku Hanusovú, vyznievajú ako komerčný produkt vhodný do nejakého ženského trendy plátku. O vykrízovaných mužoch sa im iste dobre číta. Doslova lahoda, blaho, radosť z dosiahnutého cieľa. Či snáď nie?!

 

 

II.Totiž teta Brenda M. Hafera má jasno. Nie. Ženy s tým nič nemajú. A feminizmus?! Kdeže! Po vynáleze vidličky a záchodu ide o najväčší vynález ľudstva.

Takže feminizmus nič... Tak škoda. Veď každý syn má matku a otca. Máme len dve pohlavia. Čiže problém mužov je tu nezávisle od feminizmu, nezávisle od sexuálnej revolúcie.  A jeje. Muším sklamať dobrú tetušku. Asi to spolu niečo má. Feminizmus ako každá vec má zrejme nejaký klad, ak by sme dlho hľadali, ale aj kopu nedozerných negatívnych následkov. A nielen na mužov.

Ak žena povie v relácii, ktorú by mali volať Slabá zostava (RTVS), že rodina a práca je 50 na 50... potom feminizmus buď milostivý takým deťom. Tety tam hovorili, že vlastne je úžasné zákonom prikázať presný počet poslankýň parlamentu. Všetko hlavne demokraticky!

Na ČT som videl dokument, kde mladé matky hovoria o tom, že majú pomaly neurózu z pocitu, že veľa pracujú a málo sa venujú vlastným deťom. Potom veľa investujú na čo si ich deti len spomenú, aby uľavili svedomiu a mali pocit, že sa starajú....

Ak nielen v školstve trpíme prefeminizáciou, potom je tu problém. A majú ho na svedomí práve niektoré ženy. Nie muži. Teda áno... veď niektorí tak nadšene tlieskajú feminizmu a presadzujú ho... Takže milé tety, smelo si zatlieskajte, my sa pripojíme, dáme aj ovácie! Skvelý výkon! Toto Slovensko naozaj potrebovalo! Teraz už budeme naozaj európski!

Naozaj: ak je v školstvo na Slovensku v kríze a deti nám vraj hlúpli... je tam prefeminizácia, teda ženy a feministky sú povinné prevziať svoj diel zodpovednosti. Milé tety profesorky, prodekanky, dekanky, docentky, doktorky... či?!

 

Len drobnosť: opakujem sa: pre feministku je dieťa tá posledná projektová zostava, ktorá ju zaujíma. Preto vlastne čoskoro by malo byť Slovákov tuším dačo okolo 4 000 000.... Na to nám pekne idú penzie a sociálna poisťovňa. No z niečoho platiť treba. A jeje... ono feminizmus má akési neblahé ekonomické dôsledky...  Aké prekvapenie. Toto tety určite prekvapí. Toto sa nemalo stať. Vymažme to. Čo oko nevidí, feministku nebolí. Pre ne je predsa dôležitejšia ideológia ako realita.

Minulú stredu nás v Do kríža (RTVS) uistili, že dávky estrogénu zo spodných vôd škodia ujom i tetám. A rodí sa vďaka nemu viac samíc rýb ako samcov...  Ale nie! Toto je určite blaf. Žeby enviromentalisti mali byť zároveň bojovníkmi proti feminizmu? Veď žena má právo na všetko. To je predsa neodpustiteľné. Ak chcú byť rezidentkami, stať sa obyvateľkami mesiaca, spoločnosť je povinná tak konať. Všetko a ešte viac.

 

Teta Brenda ešte smutne konštatuje, že muži s maturitou menej zarobia a menej mužov získa vš titul (USA). A zákony nám milo zastávajú matky a ženy celkovo. Určite chce založiť podporný fond.

 

 

III.        Milé tety. Dovolím si mať prosbu. Môžem?! Podporte ma. Dajte si svoje písanie preložiť do ukrajinčiny a ruštiny. Pošlite to chlapom do zákopov. Myslím, že toto ich fakt povzbudí. Veď môžu plakať i neplakať v boji o prežitie.

Feministky chcú byť všetkým... aj vojačkami. Ale tí zlí Ukrajinci a Rusi stále nútia bojovať hlavne mužov. No to je škaredé. Davy feministiek určite túžia brodiť sa zákopmi po kolená v ľadovej vode. Dnes som videl presne taký záber na Postoji. Síce moment... To zas nemôžeme. Ich by to bavilo len za predpokladu, žeby feministky hneď dostali miesto generálov. Nebudú sa predsa špiniť s blatom a nedostatkom jedla. S tým, že vás môžu každú chvíľu zabiť. Ja to chápem. Toto nie je pre feministky. Keď umierať a nemať kariéru, tak muži.

Shelley v predslove vlastnej knihy Odpútaný Prometeus píše, že počet talentov sa v nijakej generácii nelíši. Ak sa tu dnes roztrhlo vrece so spisovateľkami, vedkyňami, žurnalistkami, režisérkami...  mali by sme byť veľmi veľmi skeptickí. Nijaké ambície ešte umenie nevytvorili.

 

 

IV.Ja sa fakt pýtam. Aký cieľ tieto tety sledujú? Ja mám žiaľ z tých článkov neblahý pocit, že nič dobré. Aké riešenia sme tam našli. Nič. Predstierajú sústrasť, zaujatie... tvária sa temer vedecky... Ešte že... tety vedia robiť dojem. Na to majú snáď špeciálne školenie.

Znovu sa pýtam. Toto je konzervatívny pohľad? Tento guláš? Tieto náreky nad akýmsi nimi vykresľovaným (nimi asi želaným) hrobom mužnosti? Toto sa musí zmeniť!

Prečo na inak konzervatívnom médiu nachádzam progresivistické paradigmy, keď príde na mužov? Ich negativizmus, ich devastujúci pohľad na tzv. prepytujem „rodovú problematiku“.

Ak toto nevadí šéfredaktorovi, je tam snáď nejaká redakčná rada, nejaká kolegialita, aby sa držal konzervatívny modus vivendy, ktorý inam naozaj vnímam. Majú tety výnimku z pravidla?

Čo je v týchto článkoch kresťanské? Nič. Bodka. Inde Postoj dáva priestor rôznym prúdom v katolicizme a evanjelickom kresťanstve. Niekedy nudné kázne a moralizovanie. V tetuškiných intenciách sú muži „Bez Boha na svete“ (Royová).

 

 

V.Ono ten svet je plný spojených nádob. Ak by muži padli do krízy, na strane žien by som vyhlásil výnimočný stav ohrozenia... Lebo veď ženy si ešte stále berú mužov a muži ženy. Máme synov.

 

Jaj, jaj. Milé tety, problém je... viete, my niektorí sme si zachovali taký v podstate normálny mužský a ženský zdravý rozum. Nás rožkom ťažko opijete. Skúste to na mladších chlapcoch. Ale verím, že sú muži a majú v sebe šiesty zmysel, veď aj ženy vraj akýsi majú, a ten zmysel je akási strelka kompasu. Ukazuje na sever.

Všetkým normálne a rozumne zmýšľajúcim ženám patrí moja plná úcta. Verím v ich podporu proti novodobým bludom. Ani muž bez ženy, ani žena bez muža.... Kristus je všetko vo všetkom.

 

Psy brešú, karavána ide ďalej.

 

 

Rekacia na článok pani Hanusovej.

 

Na úvod položím rečnícku otázku. Ak je niečo dva razy, je to seriál? Totiž sa zdá, že pani Hanusová sa rozbehla na krížovú či skôr možno antikrížovú výpravu proti mužom.

Kladiem si tú istú otázku, čo minule. To šéfredaktor o tomto nevie, nečíta tieto články? Nemá čas? Číta si práve na iných stránkach? Sme svedkami nového obratu v Postoji? Týmto vyzývam pána šéfredaktora, aby sa k tomuto balastu od spomínanej autorky prihlásil alebo sa od toho dištancoval.

 

V prvej časti chcem charakterizovať, čo vnímam.

Popis pri mene pani Hanusovej anotácia nehovorí nič o tom, žeby mala vzdelanie v oblasti psychológie a vzťahov. Čím je teda jej článok? Len si tak niečo píše... alebo z akého titulu uchopila túto tému? Pokiaľ Postoj pozve odborníka na vzťahy a vzťahovú terapiu, to chápem a ako čitateľ a človek oceňujem. Ak však niekto rúbe hlava nehlava, kde je odbornosť? Je naozaj možné naliať do článku jednoducho riadnu dávku emotivity? Má byť asi výkrikom....

Je potrebné oceniť, že oproti minulému článku sa tento pokúša niesť v duchu pokoja a hľadania zhody. To je pokrok a ja ho oceňujem. Akýsi pozitívny obal však nesie podivné (odporné) jadro. Autorka ho dosahuje vyhlásením, že muži meškajú za ženami tri kroky.... Čím nadväzuje na svoj predchádzajúci pokus.

A znovu: kto to zmeral, že sú to tri kroky. Prečo nie roky? tri nie štyri, päť, desať, storočie? Aká autorita vyjadrila tento postoj? Ako sa to meria? Od jedného buka k druhému plus kalkulačka? Odhliadam od toho, že je to urážka mužov. Toto vyjadrenie je skôr výkrikom do tmy ako tvrdenie. Čo sa to vlastne myslí tým výrokom? Ako muži meškajú? Čím si to vyslúžili? Ako je to presne, nie plus mínus tri. Kde muži meškajú? V Prešove? V Prievidzi? V Lubeku? Honkongu? Strednej Etiópii? V Hornom Palárikove? Kde viac? Kde nie...  Síce naznačuje, že namierila na Husákove deti... Dôchodci, blahoželáme, máte pokoj. Vy už nemeškáte. A mládenci! Bacha! Vstaňte skôr, inak zameškáte. Neponúknete žiadny graf? Pekne vytlačený, farebný. Nič nebude? Škoda. Mohla byť zábava.

Prečo autorka nepoužila iné prirovnanie? Napríklad: Muži podľa pani Hanusovej meškajú ako je ďaleko z Bratislavy do Bubuselu. Alebo je ďaleko ako pani Čaputová od skládky... síce to je tak trochu z iného súdka, pravda... Alebo iný druh: Muži meškajú ako vieme, že uhlia v Handlovej niet. Pre pána Jána, keď chcem nadávať tak musím byť trochu kreatívna, nie?!

Čiže čo... ženy sú tie lepšie... zjedli všetku múdrosť... v rozsahu tri roky napred... Má zadanie aj pre mužov... Ó, nie sú stratení... majú robiť čo? Majú sa doťahovať. Na koho, prosím? Na ženy... odpovedá autorka.

Tento raz sa autorka nenamáhala poslúžiť si akým takým, hoci pochybným výskumom. Zaštíťuje sa vedomím, že takto to nejako je... takto hovoria ženy okolo... Aj nejaká pani to písala... Vlastne nie... zrejme predpokladá, že nás potešil článok predchádzajúci a akceptujeme výskum, ktorý prezentovala.

Zaujímavé je, že feministky majú radi čísla. Každá piata žena, potom každá druhá... teraz čítam tri kroky... Ono číslo hneď navodzuje dojem niečoho exaktného. Skoro ako nezvratný fakt... až na to, že sa jedná o peknú hru bez reálneho základu. A výskum? Ak viem, čo chcem, ja to aj nájdem.

 

Autorka zdôrazňuje, že došlo k zmene rolí vo vzťahoch. Odvoláva sa na skutkový stav. A teda ho prijíma ako fakt. Tvrdí, že ženy dosiahli nové sebavedomie. Teda všetko, čo priniesol feminizmus je teda podľa nej vítané, skvelé, úžasné? V žiadnom prípade. Priniesol aj určitý pokrok avšak za cenu rozbitia množstva rodín. Toto mám čítať na konzervatívnej pôde?

Domnievať sa, že muži sú vlastné zlé ženy s malou biologickou úchylkou je chybné. Článok napokon vyznieva takto: zhoda medzi manželmi je nevyhnutná. Avšak za predpokladu, že tí meškajúci muži dobehnú.... Oni sú tí, ktorí zlyhali. Ženy, sme skvelé, my chyby nemáme.

Autorka tvrdí, že nie je feministka. Ale tento jej výrok inak čítať neviem.

Prepáčte, že sa pýtam.... je toto fakt na Postoji možné? Prepáčte, od normálnej žurnalistiky je to pád. Ja nemám najmenší záujem byť osobný alebo písať invektívy. Ak si však autorka rieši nejaký osobný, či osobnostný problém, či problém nejakého ženského spolku s názvom: „Sme tri kroky vpred“, v poriadku, ale toto sem v tomto duchu nepatrí. Zvlášť, ak sa Postoj hlási ku kresťanom.

 

V druhej časti chcem napísať, čo si myslím ja. Ak je odborník pani Hanusová, pretože je žena, potom som aj ja, lebo som muž.

Mali sme tu neúspešné referendum za rodinu. A predsa úspešné. Extrémisti z gender hnutia pochopili, že len tak sa nedáme. Zdalo sa, že feminizmus im už nemá čo dať. A predsa. Nie je nad to, ak sa konzervatívny tábor rozbije zvnútra. Podobné články a výzvy ako je tento, čo o ňom píšem, sú také maličké trójske kone. A toto je nebezpečné. Potvrdzuje to aj sama autorka.

Nikdy by som neveril, že to napíšem. Muži, je lepšie sa neženiť, ako to horlivo radí aj muž ako Pavol. Je lepšie sa neženiť, ako vziať revolucionárku, feministku. Skôr či neskôr musí nevyhnutne prísť k rozchodu. Verím, že práve párový terapeut by im vysvetlil, že ich koncept muža je neprijateľný.

 

Jedno je isté. Kresťania, my na Slovensku zvlášť, sme zlyhávali pri príprave mužov a žien na manželstvo. Toto jedno si priznajme. Či sa to týka vzťahu, rodičovstva alebo sexuality. Tento článok o troch rokoch je toho krásnym dôkazom, kam to zájde. Je zvrchovaný čas konať. Teraz hneď!

 

Kto posúdi,, kto je lepší? Muž alebo žena? Kto robí viac? Ako sa má vlastne žiť? Lebo každý hodnotiaci je buď muž alebo žena... a teda môžeme namietať stránenie... Jeden tu je! Ten, ktorý stvoril muža a ženu. To naozaj treba písať na Postoji, že tu máme Zjavenie. Starý a Nový zákon hovoria jasnou rečou o mužoch a ženách.

Práve v domácnosti nemajú charakter mužských a ženských.... Avšak roľa muža a ženy vo vzťahu daná je. Boj a neúcta žien k mužom, alebo mužov k ženám tu miesto nemá! Ani teraz, ani o tri roky. Teda odporúčanie? Hľadajme, čo o tom hovorí ten, ktorý tomu rozumie najlepšie. Lebo Boh strašne rád píše o láske a obetovaní sa.

Kam dovedie pár úprimné obrátenie? Pravdaže ich posunie. Nič iné tak nezachraňuje rodiny. Ako ten tretí v páre, vo sviatostnom manželstve, keď dostane priestor.

Hodnotné je nájsť si dobrú literatúru, aby sme v prvom rade porozumeli jazyku mužov a jazyku žien. Buďme optimisti, netreba na to tri roky ani mužom, ani ženám.

Boh si vždy želá jednotu, porozumenie, súlad. Teraz, nie o tri čohokoľvek.