Ježiš Kristus vstal z mŕtvych! Žije! Plány tých, ktorí sa tešili, že je po všetkom, sú bezpečne zmarené. Plány tých, ktorí si myslia, že cirkev a tým iste aj Kristus dýcha z posledného, sú zmarené. Ježiš žije! Žije rodina tých, ktorí ho prijali. To sme my, kresťania!

Toto sú dni radosti. Nevychádzajú z nás, z našej slávnosti, ktorú teraz s radosťou slávime, ani z potešenia, ktoré nám dávajú plné stoly. Vychádzajú z toho, ktorý je mocný! Ktorý premohol smrť a v tisíckach životov zapaľuje mocný oheň, ktorý dáva zmysel ich životom, zmysel ich púti, ich trápeniam.

Aj slovenské duše potrebujú Krista! Lebo naša slovenskosť raz pre túto zem skončí buď jednotlivým hrobom alebo druhým príchodom Krista. Ale duša spasená Kristom žije naveky. A to je aj náš prvý záujem. Ak teda má naša spoločnosť prežiť obrodu, prežiť rozkvet, potrebujeme posolstvo Cyrila a Metoda, ich učenie, že Ježiš žije!

Bol som veľmi potešený tým, čo som včera a dnes videl práve na stanici TA3, čo nebýva často. V jednom príspevku mladá tínedžerka na námestí v Prešove po hraných pašiách dostala otázku, aký to má zmysel. Odpovedala, že nás to učí vďačnosti. Tu som myslel, že už dokázala dosť. Ale ona pokračovala. Jej slová teda vcelku zneli takto, pokúsim sa o citát: učí nás to vďačnosti Kristovi. Rovnako pekne odpovedal aj predstaviteľ roly Krista.

Dnes to bola odpoveď staršieho pána, keď sa ho pýtali, prečo ide navštíviť Boží hrob. Odpovedal, že preto, lebo Kristus zachránil svet raz a navždy! To všetko sú dobré správy.

Keď som tak po tieto dni stál v chráme na bohoslužbách tridua, obzrel som sa okolo. Ľudí bola naozaj hŕba! Ale žeby dajako plakali alebo sa tešili... Po bohoslužbách šli zasa domov... Veď treba aj upratať, odpočívať, variť. Aj ja som sa pokúsil popri hľadaní nevyhnutného kontaktu s Kristom robiť aj tieto veci.

Nechcem stále hovoriť o tom, či sa chrámy vyprázdňujú, aká je reálna bieda našich spoločenstiev. A ako veľmi a čomu vlastne veria naši ľudia. Som hrdý na Krista. Keď sa ho opýtali, či je to on, keď tak počúvate pašie, odpovedal: Ja som to! A oni popadali na zem. Dokonal boj do konca, zomrel za nás. Vydobyl nám privilégium mať Ducha.

Som hrdý na bratov a sestry, ktoré urobili to isté. Tak málo poznáme svedectvá umučených aj na Slovensku počas zločineckej komunistickej totality. Sú to hrdinovia Krista, Cirkvi, ako aj nášho národa. Som hrdý na kresťanov, ktorí aj teraz šíria kresťanstvo v moslimských i iných krajinách, hoci im hrozí reálna smrť. Rok 2016 bol vraj pre kresťanov v týchto krajinách najkrvavejší!

V týchto hodinách sa naše chrámy plnia ľuďmi, ktorí prišli k Božiemu hrobu, ako som už spomínal, alebo na bohoslužby. Nebolo by pekné, keby naše farnosti konečne ožili zvýšeným počtom aktivít? Keby sme viac investovali do stretávania, vyučovania, spoločného modlenia? Dobrý čas začať alebo podporiť aktivity, ktoré toto už konajú!

V našich cirkvách je neuveriteľná energia, množstvo ochotných ľudí, množstvo ľudí túžiacich. Často chýbajú vodcovia, niekto, kto do toho „kopne“ a ono sa to zrazu naštartuje. Chýbajú nám vodcovia ako Kristus, ktorí prišli dávať, nie brať a nie sa vyhrievať na slniečku pozornosti a pýchy. Dobrý čas začať konať v Cirkvi a pre našich ľudí.

Keď sa povie Cirkev, bežný Slovák si predstaví to, čo prináša televízia. A u nás je to teda pekne rozbehnuté. Môžeme za inkvizíciu, krížiakov. Staro – nová nadávka je teraz zase, že sme klérofašisti. Ja neviem, čo všetko sme... Ohrozujeme investície genderákov na zničenie ľudí. To je tak... My, kresťania, nechceme, nevieme povedať poriadne slovo na mediálnej oblasti... nuž, zatiaľ si kadečo necháme páčiť. Asi tak ako v oblasti kresťanského umenia. Ale aj tento stav sa čoskoro zmení k lepšiemu.

Potom ideme do chrámu, alebo sme tradiční.... a tam sa zdá, že slovo kresťan je hodnota. Veď Ježiš žije! Ty a ja, my obyčajní radoví kresťania, my sme Cirkev! Toto je naša komunita. Sme ňou! A chceme ju vedome budovať a formovať ju.

Sme životaschopné spoločenstvo ktoré v najbližších rokoch rozvinie svoj potenciál, lebo v našom strede je stále mocný vzkriesený Kristus!

A ja Vás všetkých vyzývam, nás bežných kresťanov, poďme sa do toho dať, čo Kristus teraz koná!

Vždy na úvod hovorím o hŕbke kníh, ktorá mi bola darovaná s tým, aby som ja vám rozprával, čo som tam prečítal. Rozhodol som sa, ž celú túto sériu venujem tej, ktorá to všetko spôsobila. Ako hold jednej úprimnej kresťanke, veľmi dobrému človekovi, Jarke Goč Benkovej, ktorá však už bohužiaľ nie je s nami. Je u svojho Pána.

Ja som pri tých posledných knihách rozmýšľal, že pre menej zainteresovaných sa môže zdať, že tie knihy sú priveľmi zbožné, háklivé. Stále len o tom vašom Bohu... Viem si to predstaviť. Tie slová... Ja neviem, čo bude dnes. Dnes budeme rozprávať o Bohu. Dokonca je to v rozkazovacom spôsobe: Rozprávaj o Bohu. Ten, ktorý nás k tomu vyzýva sa volá Nick Pollard. Mám pred sebou knihu s týmto názvom.

Po predslove i predhovore sa napokon autor púšťa do svojej práce. Priznáva sa... nielen pri písaní tejto knihy, robiť evanjelizáciu, rozprávať ľuďom o Bohu, považuje za veľmi ťažké. Hovorí, že dokonca z toho máva isté tráviace problémy.

Úvod poňal trochu inak, ako sme zvyknutí. Ale už v úvode sa snaží rozpracovať predbežný materiál k celému svojmu rozprávaniu. Tak napríklad v jednej podkapitole hovorí o tom, že rozlišuje ľudí na štyri kategórie. Rozlišuje to podľa toho, do akej miery v nich vníma otvorenosť prijať Božie slovo. Postupne sú tie kategórie čoraz antagonistickejšie, nepriateľskejšie. Tie úvodné sú plné otázok, po zodpovedaní ktorých by tí ľudia možno s veľkou radosťou vstúpili medzi nás.

 

reláciu si vypočujte tu:

Ako určitý leitmotív si vybral Božie slovo. Jedná sa o pasáž, ktorú napísal Pavol pre veriacich v Kolosách v 4. Kapitole 2. verši: V modlení vytrvajte, bdejte pri ňom a dobrorečte. Modlite sa aj za nás, aby nám Boh otvoril dvere pre slovo, aby sme zvestovali tajomstvo Kristovo, pre ktoré som aj vo väzení, aby som zjavným učinil tak, ako som ho povinný zvestovať. Žite múdro pred tými, ktorí sú mimo a vykupujte čas.

Autor zdôrazňuje modlitbu. Nevenuje sa jej špeciálne, hoci toto samozrejme ani nie je dôležité zdôrazňovať, že bez modlitby žiadna misia, z rozhovoru s Ježišom, jeho sa snažiť predstaviť, je úplne zbytočné. On poukazuje na to, že máme sa doprosovať k Ježišovi. Prosiť ho, aby nám ukázal, ako iným rozprávať o Bohu. To je šikovná myšlienka, keďže mnohí z vás určite máte pocit, že blbostí na túto tému ste počuli, hádam, kilá až vagóny.

 

Poviem vám niečo nepríjemné. To, že netreba mať PhD. na to, aby človek hlásal, to je jasné. Je jasné  mnohým ľuďom, že každý kresťan je povolaný k tomu, aby rozprával iným o Bohu. To už je asi menej zjavné.

Autor má aj istý zmysel pre humor. Má rád nadsázku. Nerobí tu nejaké veľké gestá, nerobí nejaké veľké plecia. Hovorí, že napríklad evanjelizácia, ktorá sa robí zle, je tým najlepším spôsobom, ako prísť aj o tých posledných priateľov. Keď napríklad za každú cenu pri jedle budete hľadať dôvod, aby ste odrazu začali rozprávať o Bohu.

Aj mňa napríklad veľmi potešilo, že autor mi ponúkol slobodu. On hovorí, že ak naozaj nevidíme situáciu, nevidíme určitú pripravenosť počúvať, tak nie je ani správne púšťať sa niekomu rozprávať o Bohu. To rozprávanie predpokladá nejaké očakávanie, nejaký hlad. Dokonca aj keď ten hlad sa prejaví, že si to treba dva krát oťuknúť, aby jednoducho sme naozaj ľudí neotrávili namiesto radosti.

Možno bude najlepšie, keď vám hneď z ruky ponúknem prvú ukážku. (v zvukovej verzii relácie nasleduje ukážka)

 

Autor nepochybuje, a ja s ním úplne súhlasím, že je strašne veľa ľudí, ktorí chcú hovoriť o Bohu. Dôležité však je, aby na otázky, ktoré kladú, prichádzali odpovede nielen akoby zrozumiteľné, ale možno aj duchaplné a trochu niekam smerujúce. Neodsudzujúce, nebijúce do tváre, aby Ježiš Kristus našimi vlastnými slovami nebol úplne pošpinený.

 

Ešte sme sa ani nikam nerozbehli a už vidíte, že sme uprostred ohňa. Autor sa rozhodol, že má taký dobrý kľúč, ako pristúpiť k celej problematike. Problematika svetonázoru. Že teda my ponúkame jeden, ten pýtajúci sa, evanjelizovaný, môže mať úplne iný. A autor nám chce vysvetliť, ako on vníma svetonázory.

Pod číslom jedna v podkapitole „Dve definície svetonázoru“ sa ukrýva jednotka, kde je napísané: „model svetonázoru hore nohami“. Hovorí tam o človeku, ktorý síce vidí problémy vo svete, ale seba samého môže považovať len za zbierku molekúl. Len za niečo, čo sa po smrti znovu vráti niekde do prírody, do vesmíru. Druhý svetonázor označil ako: „model svetonázoru dolu hlavou“. A citujem: „Podľa tejto definície svetonázor nie je názorom na svet, ktorý je odvedený z odpovedí na základné otázky, ale skôr spôsobom vnímania sveta, ktorý prináša dané odpovede.“

Ja som to pochopil tak, že je to svetonázor, ktorý je funkčný. Ktorý je vytvorený tak, aby obhajoval to, čo si človek chce užiť, čo si potrebuje vydobyť.

Autor ale poukazuje, že je to zároveň aj kruh. Nejaké veci v nás vytvárajú nejaké názory. A z tých názorov si vytvárame svetonázor. A tento svetonázor potom ovplyvňuje naše reakcie na mnohé veci.

 

Radi hovoríme – skoro s apokalyptickým prídychom, že žijeme v postmodernej dobe. Naozaj sme sa nechali hlúpo zaskočiť. Máme ten pocit, ktorý niektorí ešte citujú z komunistických čias, že: „rozkážeme vetru aj dažďu“. Čokoľvek si zmyslíme, všetko na tejto planéte aj vo vesmíre dokážeme. Žiaľ tento omyl je veľmi tragický. Autor upozorňuje, že aj tento postmodernizmus sa pomaly končí. To zlé, čo nám zanecháva do nasledujúceho obdobia je, že nie je len jedna pravda. Právd môže byť toľko, koľko potrebujete, aby si poslúžili.

Teraz počúvajte. Autor už v úvode naznačil, že si vymyslel šikovný pojem, ktorý nazval dekonštrukcia. Pomáha ľuďom dekonštruovať, čiže rozobrať to, čo veria, aby sa lepšie pozreli na vieru, a analyzovali ju. Proces je pozitívny.

Autor hovorí niečo, čo by vás mohlo aj naštvať niektorých. Myslím tým kresťanov, lebo hovorí, že v prvom rade sa máme naučiť identifikovať svetonázor. My musíme túto kultúru spoznať. A nielen akosi na povrchu, nejak ju viac navnímať, viac jej porozumieť, aby sme rozumeli prečo ľudia robia to, čo robia. Kam smerujú, odkiaľ vyšli. Samozrejme je to aj s tým pocitom, že v každej kultúre, keďže ju vytvárajú mnohí ľudia, a mnohí dobrí ľudia, sú aj mnohé zrnká pravdy a šťastia.

Niekde sem by možno pasovala aj druhá ukážka, čo poviete?! (v zvukovej verzii relácie nasleduje ukážka)

 

V ďalšej kapitole sa Nick Pollard vo svojej knihe „Rozprávaj o Bohu“ zaoberá našou obavou, že ľudia nebudú chcieť počúvať o Bohu. Nick Pollard nás vyzýva k čestnosti a sám je čestný. On hovorí, že my pozývame ľudí spoznať Božiu pravdu, ale my tam nejdeme ako neomylní. Lebo my tiež len nazeráme, ako to s Pánom Bohom je. Ak niečo budeme tvrdiť, a ten človek v diskucii nám naozaj dokáže, že je to inak, je mojou povinnosťou naozaj povedať: „Máš pravdu!“ Buď nám naozaj ide o pravdu, a bude naozaj Kristus pravdou, alebo sme len sektári, ktorý vystrašene opakujú hlúposti, ktoré ich naučil niekto.

Nick Pollard vo svojej knihe „Rozprávaj o Bohu“, on hovorí, že jedného sa môžete chytiť v celej tej bezradnosti. Ako im vysvetliť, že to, čo tvrdia je niekedy na hranici logiky, pochopenia. Hovorí v kapitole 7., hovorí to samotný názov: „Ak veria tomuto, nemôžu veriť tamtomu.“

reláciu si vypočujte tu:

[embed]https://soundcloud.com/user-236779384/rozpravaj-o-bohu[/embed]

Niekoľko krát aj v predchádzajúcom texte aj  v ďalšom sa stretnete s tým, že vám ponúka priamo rozhovory, ktoré zažil. Ukazuje tam tie diskusie, ako prebehli. A ako sa pokúšal argumentovať: Ak ale tvrdíš toto, tým pádom tvrdíš, že opačné nemôže byť pravda.

Ako by práve pre našu lgbti hroziacu dobu je rozhovor s nejakým homosexuálnym mladíkom, ktorý sa zúčastnil jeho prednášky a nesúhlasil. On sa mu v priebehu toho rozhovoru pokúšal mu dokazovať, že niektoré jeho tvrdenia nie sú celkom pravdivé. Všetko je len jeho súkromná vec... Všetko je šťastie... Čokoľvek si on zmyslí musí byť šťastím pre neho i pre iných. Že napríklad ak nejaký pedofil si povie, že to je normálne a príjemné, to, čo robí, tým pádom on nemá dôvod nejak čosi riešiť. Ale my vieme, že to nie je tak. A dôležité je, aby sa aj iní ľudia vedeli takto postaviť. Jednoducho si svoje názory konfrontovať.

 

V tej kapitole 7. nám Nick ponúka dve podkapitoly, ktoré už majú naozaj veľmi konkrétne zacielenie: „Má kresťanské evanjelium zmysel?“ Ďalšia podkapitola: „Je kresťanské evanjelium v súlade so skutočným svetom?“ Myslím, že ich zmyslom je, aby sme sa nebáli, aby sme neboli naivní. My máme v rukách jednu veľmi múdru a osožnú knihu pre seba, pre iných. Nejaké tvrdenia, že je to nevedecký spis, že to je nelogické, že to je povymýšľané, sú často plytké a odporujú tomu, čo sa dnes hovorí, že to je vedecké.

 

Čítať ďalej…

Všetko sa dá popliesť. Alebo povedať viacerými spôsobmi. Aj ja to idem popliesť. Mám pre vás príbeh. Na tom sa zhodneme asi celkom ľahko. Ide o jednu pani, ešte žije. Či ešte žije aj jej muž, to neviem. Ale nejde ani tak o ňu. Mala syna. Nech je Jano. A ten si vzal Anku. Keď som pred pár mesiacmi volal s mamou, povedala mi, že zomrela. Ale teraz z iného konca. Rozvinieme to klbko, dačo popletieme, dačo upletieme.

Jedna pani, ktorá bývala v našej milej dedine, bola skutočne zapálená pre hľadanie Pána. Pravdaže to robila podľa toho, aké informácie sa jej dostávali. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že keby spoznala oveľa originálnejšie spôsoby hľadania Boha, iste by jej vyznanie vyznievalo aj adekvátne originálne a zorientovane. Ale o tom možno inokedy.

Jej muž tieto ideály chápal, hoci asi ich nenasledoval tak, ako ona. Jej syn jej mohol urobiť veľkú radosť, keby sa stal kňazom. Prečo to neurobil, nuž to malo viac dôvodov. Možno aj jeden celkom prostý, intelektuálny. Postačilo mu dokončiť strednú školu, vysokú nechcel. Túžil po obyčajnom živote v prírode, na dedine, pri zemi. Sadiť, siať, žať. Našiel si dievča. Anku. A práve toto všetko veľmi nenadchlo jeho mamu. Preto sa odrazu zazdalo, že ak Jano príde domov a povie: žením sa s Ankou, rodičia požehnajte nám! – práve mama by povedala: Nie! A to Ankina povesť obsahovala úprimné hodnotenie, a to dobré a čestné dievča. Rovnako úprimne nasledovala svoju vieru v Boha. Dokonca sme spolu hrali divadlo. Sú to teda riadne roky. V tom hodnotení sa našla predsa len chybička krásy, narodila sa o pár rokov skôr ako Jano. A to jeho mame vadilo.

A tu sme práve pri kameni sporu a pri tom, ako si to Boh vyriešil. Poslal svojho proroka. Jednalo sa o muža nesmierne zbožného. Nemyslím to nijako ironicky. Mal túto autoritu medzi celým svojím okolím. A to i medzi mužmi, ktorí uznávali, že jeho viera je pravé chlapské vyznanie. A niet v nej hrania, predvádzania sa a pýchy. Falošnej zbožnosti. Ale u nás existoval aj presný opak. Ale o ňom táto poviedka nie je.

Normálne si uvedomujem, že popisovaním vlastnej spomienky spred rokov sa tuším vrhám na prípravu na napísanie svojho životopisu. To bude čítanie! Späť k nášmu príbehu.

Tento zbožný úprimný muž vyhľadal Janovu mamu. Niekto ho nevolal. Presne ako v Písme jednoducho dostal rozkaz z hora, z neba. Šiel. Prehovoril s milou pani. Práveže nikto nevie, čo jej povedal. Ale od tej chvíle súhlasila so sobášom svojho syna.

Zbožný muž teda vykonal veľkú misiu. Strašne mi to pripomína Bibliu, Sväté Písmo. Konkrétne príbehy Eliáša  a Elizea. My všetci môžeme po takom len túžiť. Položili by sme hŕbu otázok, zamotaných životom, aby sme našli lepšiu cestu. Akoby len jemným pokynutím by nás posunul k dobrému vzťahu k Bohu a životu. Všetko by zapadlo do seba, fungovalo.

Ale čo ak ten muž za tou pani prišiel, aj misiu splnil... Boh mohol byť spokojný. Ale čo ak nebol až taký zbožný, správny, ideálny...? Asi sa pýtate, kam tým mierim. Nie, ja sa len pýtam. V každom prípade to ešte stále poukazuje na komunitu schopnú posúvať sa vpred, dopĺňať sa. Umožňovať Bohu zasahovať naše životy. A možno nevyhľadávať mimoriadnych zázračniakov. Ale vyhľadávať komunitu kresťanov. Veď tamtí sú jednotlivci a cirkev je komunita bratov a sestier. Nie poloprázdnych priprázdnych nádob čakajúcich konečne nejakého úprimne hľadajúceho Boha, ktorý ho dokáže aj počuť.

A čo ak tá páni ani nikoho nevypočula. Nijaký človek za ňou nešiel, aby umožnila šťastie svojho syna? Čo ak sama dovolila Bohu, aby si robil plány, ktoré sa jej zdali zlé, možno nezrelé a bláznivé? Tak potom tá jej viera mala nejaký sebabudujúci spôsob existencie. Nebola len zväzkom hmly, ale mala kontakt na Boha. Boh v jeje duchovnom nazeraní mohol rozprávať. Neodsúdila ho na nemotu. Aspoň takto si to vysvetľujem.

Jano prežil šťastie i nešťastie. Ich manželstvo podľa toho, čo som počul, prinieslo obom šťastie. Avšak Anka pred niekoľkými rokmi umrela. Dozvedel som sa to neskoro a len medzi rečou. Choroba zničila jej pozemskú prítomnosť. Rozhodnutie dovoliť toto manželstvo zo strany jej svokry patrí k tým šťastným, hoci neľahkým. Anka tu nie je. Jano sa vraj obetavo a hrdinsky stará o dve dcéry, ktoré osireli ako on.

To, čo ma na tomto zaujalo je bolestivý ľudský príbeh. Znovu tá pálčivá, bolestivá a úprimná otázka, ako vyzerá úprimne veriaci človek v mojej komunite. Ako môže dnes Duch nakladať s hociktorým z nich. Sú nás miliardy a sme ako rozliata voda. Tečie, kde sa dá, ako sa dá, kontaminuje sa. Ale aj obohacuje, mineralizuje sa.

V každom prípade tento príbeh ma povzbudil, že Duch aj v našich časoch vnuká ľuďom, ako sa majú zachovať. Vytláča mudráctvo, neúprimné falošné prejavy úcty k Bohu. Veď ako inak by to malo byť?! Boh miluje svoje deti. Je prítomný medzi svojimi synmi a dcérami. Hovorí, nie je nemý. Koná. Chráni a buduje a vykupuje aj v nešťastí.

Ak sa dakedy pôjdem zas raz pozrieť ku nám, do môjho drahého rodného kraja, určite sa na Jana ešte poriadne povypytujem.

 

 

 

 

+

My kresťania, ale aj ľudia dobrej vôle, prežívame dôležitý čas. Je to čas sviatkov utrpenia a zmŕtvychstania nášho Pána Ježiša. Je to čas, kedy si pripomíname tak významné udalosti, že raz za rok im venujeme špeciálnu pozornosť.

Tento rok je to o to iné, že kresťania sa spolupodieľali na referende a svoju kalváriu si už vyšli, alebo skôr ešte sa len začína. Včera sa mi páčila myšlienka kňaza z jeho homílie. Bolo to niečo ako: Nestavajme v tejto generácii priveľa a priťažkých krížov, aby ich budúca generácia vládala uniesť a nepadala pod nimi!

Do uší sa nám dostáva mimoriadna správa. Muž, ktorý za nás zomrel, napokon vstal ako prvý z mŕtvych. Je to Kristus. Vykonal dielo na záchranu ľudstva. My, kresťania, sme tu preto, aby toto dielo malo svoj zmysel, svoje plné naplnenie.

Tieto dve veci spolu súvisia. Kto preciťuje veľkosť diela, ktoré si pripomíname, je zrejme blízko aj tomu, aby ho nechal pôsobiť. A to je ten zázrak, ktorý sa týka našej viery.

Okolo nás v chrámoch som videl veľmi veľa, desiatky a stovky zaujímavých ľudí. V ich pohľade na vieru možno hrá prvé miesto tradicionalizmus bez vnútorného vzťahu tak k viere, Cirkvi, ale v prvom rade ku Kristovi. Chýba im len jeden krôčik. A to je to úžasné a vznešené, že sme spasení zadarmo. Obeťou nevinného baránka, ktorým sa stal Kristus. Netreba vlastne nič robiť. Naše dobré skutky nám nikdy nezaslúžia spásu. Nikdy by ich nebolo dosť, aby dokázali čosi zmeniť. A majú základnú chybu. Budujú pocit, že sme čosi, ktosi... pýchu, že my niečo konáme.

Stačí tak málo, vierou sa zmocniť spásy. Jednoducho tým, že ju príjmem. Že hľadám osobný vzťah s Kristom. A keďže možno ľahko tušiť, že skutkári neradi počúvajú slová, ktoré odzneli vyššie, napíšem ešte čosi. On, Ježiš, nás podľa svedectva Biblie miloval prvý, ešte keď sme neboli ničím, a nemali nijaké dobré skutky. Osobný vzťah má však silu vykonať veci z lásky, ktoré sú dobré, ktoré sú dobrým konaním.

A nielen že sú konaním. Odrazu dostávajú jeden dôležitý rozmer. Konáme ich cielene, nielen podľa vlastnej úvahy, svedomia. Vedie ich Duch.

A to je práve čosi, čo na Veľkú noc má rezonovať. Napokon oslava Ducha Svätého aj stojí na konci veľkonočného obdobia. Pretože tento Duch nám dáva konať, ukazuje čo treba, kedy a zavše aj prečo. Robí to rád a s veľkou ľahkosťou.

Dáva viere radosť, vzlet, nádej. A spôsobuje, že človek si o sebe nemyslí, že je stredom kresťanstva, len súčasťou tela Cirkvi.

A ešte čosi veľmi dôležité, čo zase skutkáčom nemusí znieť veľmi vhod. Ale pre nás všetkých je to niečo mimoriadne. Ježiš vstal, je mocný. Poslal nám Ducha, ktorý koná.

Aj v tomto čase koná veľké veci. Chorí môžu ozdravieť. Tí, bez nádeje, môžu byť plní optimizmu. Ľudia s problémami nachádzajú v Duchu riešenia a radosť. A tí, čo sú bez prostriedkov v Duchu nájdu darcu, ktorý sa stará.

Nad tým všetkým je pocit víťazstva, lebo sme bratmi Krista a máme účasť na jeho veľkom epochálnom víťazstve. Tento pocit víťazstva sa prenáša aj do našich krížov a do spôsobu ako napredujeme.

Napokon však toto všetko nie je určené na to, aby sa človek dobre najedol, mal sa tak dobre ako nikdy. Víťazstvo Krista nás pozýva k nemu, aby sme boli rodinou v osobnom vzťahu a vykonali jeho dielo. A to teda tento čas potrebuje. Nie je tak dôležité, aby sme o tom nekonečne rozumovali, debatovali, plánovali. Treba žiť! V prvom rade žiť svoj osobný vzťah s víťazom v Duchu. To je silné, to je silný krok vpred.

Toto všetko sa najprv a v prvom rade musí prejaviť na najťažsom našom mieste, pretože je najdôležitejšie. U nás doma, v našej rodine, v našich partnerských a manželských vzťahoch!