Milan Sládek Krížová cesta

Ďakujem Emílii Mihočovej za zaslanie fotografií a súhlas s ich publikovaním.

Všetky fotografie nafotil Dušan Majerník©Východný dištrikt

+

Je úžasné robiť umenie, ktoré presahuje nielen mieru všednosti, ale ašpiruje k najvyšším métam. Zvlášť, keď chce niekto rozprávať príbeh víťaznej smrti môjho Pána.

                Milan Sládek odohral skvelé predstavenie. Jedno z najlepších, aké som v živote videl. Môžem spokojne povedať, že pár profesionálov som už hrať videl. Pri predstaveniach zvyknem byť mimoriadne kritický, čo moje okolie dobre vie. Divadlo je krutá vec. Má svoje pevné pravidlá, ktoré nemožno oklamať, ani zakamuflovať líčidlom či kulisou. Tento raz však vzdávam hold profesionalite, dlhoročnej hereckej praxi, vynikajúcej tvorbe. Ako aj skromnej a fascinujúcej osobnosti tohto mína európskeho či svetového mena.

                Chcel som sedieť pokiaľ možno blízko, aby som mohol tým lepšie sledovať hereckú prácu tohto majstra. Či sa už sa to týka pohybovej kultúry alebo samotnej mimiky. K temporytmu treba povedať, že predstavenie pôsobilo pružne, jeho čas uplynul, že si divák ani nevšimol.

                Na začiatku ma fascinovalo veľké ticho v plnej športovej hale. Môj dojem bol, že nám majster pripravil veľmi silnú chvíľu pre zamyslenie, meditáciu, rozjímanie, akokoľvek nazvete divadelné pohrúženie do deja a idey. Z činohry sme zvyknutí na prejav ako je potlesk, či výkrik. Tu sme sa museli držať, aby sme na jednotlivé výkony, či záchvevy nereagovali hlasným prejavom.

                Fascinovala ma vyrovnanosť s akou hral predstavenie. Sebavedome (v tom najlepšom zmysle slova) si šiel svoje. Nepotreboval akosi akcelerovať k výkonu. Od začiatku hral veľmi presne, bez akéhosi váhania vzhľadom na nevyhnutnú komunikáciu s publikom, aké je prijatie, ako posunie herca vpred, či ako ho podrží, alebo nepodrží. Divadlo má naozaj aj niečo zo športového zápolenia, ktoré divák hodnotí svojím autentickým správaním.

                Krížovú cestu spracoval presne podľa verzie, akú poznáme aj z chrámov počas pôstneho obdobia. Venoval sa jednotlivým zastaveniam. Pred každým zastavením sme si vypočuli slovo, ktoré vysvetľovalo situáciu a pripomínalo, čo o tomto úseku hovorí Písmo. Pôvodne mal tento komentár čítať Štefan Bučko. Na tomto predstavení sa tejto úlohy zhostil Peter Mihoč, v tomto čase biskup východného dištriktu ECAV.

                Aj pri dnešnom prezeraní fotiek ma fascinovala priam sošná presnosť emócie, ktorú mím prisudzoval svojím postavám. Ako hovorila nemecká recenzia, ktorú som si čítal ešte pred predstavením. Milan Sládek stačí na všetky tieto postavy. Nie je to tak otázka nasadenia ako kompozície. Majster jednotlivé postavy nerozmazával, väčšinu z nich nám predstavil len úsečne, v jednom či pár gestách a mimickom vyjadrení ich postoja ku Kristovi počas jeho súdenia a následnej popravy. Postavy oddeľoval tým, že sa otočil. Nebolo to nevyhnutne potrebné, neskôr to mohlo pôsobiť ako nadpráca, ale divák to prijme ako akýsi úzus.

                Viac pozornosti mím venoval niektorým postavám ako Šimon, Veronika, Mária, matka Ježiša. Jedna celá etuda popisovala ženy Jeruzalema, ktorým sa prihovoril Kristus. V tomto okamihu veľmi šťastne odbočil od linearity deja a svojou hereckou prácou nám priam popísal Jeruzalem s jeho uličkami, spôsobom života. Hral na pódiu, ktoré bolo ešte na jednom pódiu, čo mu umožnilo využiť aj inú javiskovú perspektívu.

                Jedným z najsilnejších miest bol nemý výkrik. (Snáď pripomínal Výkrik od Edwarda Muncha) Tak stvárnil Ježišov výkrik pred tým, ako naposledy vydýchol. Milan Sládek mal na sebe čierne oblečenie a na ňom riasenú bielu látku. Aj tá mu umožňovala zobraziť napr. závoj na hlave Márie, Veronikinu šatku, či tógu Piláta. Pred ukrižovaním hral retrospekciu, kde zobrazil poslednú večeru. Tu sa nechal inšpirovať kým iným ako Leonardom a jeho obrazom Posledná večera. Rovnako však nevynechal Michelangela a jeho Pietu.

                Predstavenie sa končí pochovaním. Končí akoby uprostred konania bez nejakého výslovného záveru. Herec si ľahá na jeden bok v bielom oblečení. A predsa aj toto jednoduché gesto splnilo účel. Kniha Genezis hovorí, že Boh si siedmy deň odpočinul od svojich diel. Kristus si v hrobe ľahá odpočinúť po víťaznej smrti.

Mím opustil javisko.

                Na Slovensku odohral len dvadsať predstavení Krížovej cesty. Pre toto predstavenie docestoval priamo z Kolína nad Rýnom. Inšpiráciou preň mu bol organista, ktorý mu ponúkol organové hudobné dielo, ktoré sa mu stalo hudobnou predlohou. Vyjadril sa o ňom, že je priam popisné, či ako filmová hudba. Tieto informácie nám povedal počas krátkeho rozhovoru s Petrom Mihočom po predstavení. Aj v súkromnom rozhovore so mnou aj na javisku vysvetľoval svoju motiváciu ohľadom na všeľudské hodnoty. Nešlo  teda o prejav kresťana, ktorý takto uctieva svojho Pána. Na druhej strane mi však povedal, že je správne, ak Európa ostáva verná kresťanským koreňom. Chcel nás ubezpečiť, že sme jednými z posledných divákov v jeho živote, keďže oslavuje 85 výročie narodenia. Narážal na to, že je na javisku rád, ale nevie, do kedy sily vystačia. Treba povedať, že predstavenie odohral vo vynikajúcej forme vzhľadom na tento svoj vek.

                Na majstrovi Sládekovi ma fascinovala jeho pokora a jednoduchosť. Jedná sa o mimoriadnu medzinárodnú či svetovú osobnosť umenia. Je to príklad Slováka, ktorý vynikajúco reprezentoval náš národ. Počas svojho pobytu v športovej hale nemal nijakú špeciálnu ochranku, či tajomníka, ktorý by ho oddeľoval od ostatných. Dokonca nemal žiadne špeciálne požiadavky, či vlastnú vip miestnosť. Našli sme ho v zázemí celej akcie. Moja najmladšia na neho ukázala prstom s tým, či tento ujo je takto celý deň. Mienila tým bielu masku na jeho tvári. Majster sa na ňu za to usmial. Bol som rád, že nám po predstavení bolo umožnené krátko s ním hovoriť, odfotiť sa s ním, poprosiť o podpis na biltén, a odovzdať mu malý darček (moju básnickú zbierku).

                Aj toto je dobré miesto, aby som pripomenul, že od revolúcie je viac ako 30. rokov. Kresťania na Slovensku dosiaľ neboli schopní postaviť aspoň jedno! Jedno profesionálne divadlo, či filmové štúdio. Takéto konanie je doslova trestuhodné. Jasne ukazuje podcenenie umenia, podcenenie závažnosti, akým je komunikačný kanál divadla a filmu. Z tohto pohľadu na cirkvi dopúšťajú strategickej chyby. Predstavenie majstra Milana Sládka nám ukázalo, o čo všetko prichádzame.

                Bol by som nevďačný, keby som na tomto mieste nepoďakoval Petrovi Mihočovi, biskupovi východného dištriktu ECAV. Peter je mojím dlhoročným priateľom, hrali sme spolu v doposiaľ dvoch divadelných projektoch. Patrí mu vďaka za to, že mal takýto veľkorysý zámer, priniesť vysoké umenie medzi kresťanov. Ako aj za to, že mi umožnil účasť. Milan Sládek odohral predstavenie na výročnom stretnutí veriacich ECAV východného dištriktu. Bol som veľmi rád, že ako katolík sa môžem veľmi dobre cítiť u týchto svojich bratov. Aj toto je ovocie ekumenického snaženia našich cirkví.

Majster Sládek, bolo mi veľkou cťou zažiť takéto mimoriadne predstavenie a stretnutie.

Takže som si to konečne pozrel. Kadečo sa okolo toho hovorilo, tak mám jasno.

            Aby som sa neopakoval a šetril čas sebe i Vám, zistil som, že pani redaktorka Čobejová napísala svoj pohľad. Takže poďme do polemiky. V podstate popísala základné problémy i klady filmu Slúžka. Popravde s pani Čobejovou nie, s ňou nepotrebujem polemizovať, ale so ženami okolo toho filmu teda áno.

            Pani Čobejová chváli pokrok v remeselnom vypracovaní filmu. Áno. Nemožno poprieť, že sa film vyhýba prvoplánovosti a šedivosti, akým sa posledné desaťročia tvorba vyznačovala. Vyzuál je fajn. Po tejto stránke film plynie bez rušivých vstupov. Keď si stanovím nejaké historické obdobie, je fajn, ak tomu zodpovedá architektúra, kostýmy, rekvizity. Ale aj slovník a spôsoby. Na druhej strane. Ak sa vôbec približujeme európskej úrovni, ešte nie je čas plesať.

            No a tu sme už pri tom... Slovník, spôsoby... každý z nás má nejaký svetonázor. Tvorca filmu rovnako. A s týmito kartami to potom na nás aj pravdaže hrá. A predsa. Rozbalili to na nás hezky... A Slúžka sa stala slúžkou. Stala sa slúžkou genderizmu, feminizmu a progresivizmu.

            Najprv k defraudovaniu. Prečo nakoniec ukazujú hrob reálnej ženy, ktorou sa vraj inšpirovali, keď príbeh totálne deštruovali. Prekrútili ho na obraz objednávky. Tak buď blafujem, mám umeleckú licenciu, alebo robím životopisný film. Ale vytváranie hmly, či jednostrannosť je pre týchto ľudí normálna. Autorky sa pohrávajú s triumfalizmom: stvorili sme prvý lezbický film na Slovensku. No super. Fakt výhra. Tak, teraz tá naša kultúra môže spokojne spať. No a akože urobiť ten ich lezbický film a vybudovať to celé na fikcii?! Tak zamiešali karty. Zobrali reálnu ženu a vymysleli jej ženskú, ktorú nikdy nemala. Veď brániť sa zrejme zo záhrobia nebude. Či to je akože ocenenie, že by mohla mať lezbický vzťah?

            Lebo popravde, zrejme ho nemala. A prečo je to dôležité? No lebo potom je to celé vymyslená podlosť. Podlosť na tejto žene. Potom nikto s nikým takým nikam neliezol. Nikto nikoho neponižoval, nebil a nezvádzal. Chápem, že film ako aj divadlo vyžaduje konflikt. Preto sa v životopisných filmoch stáva, že sa niečo prisladí alebo prikorení, ale tu sa išlo poriadne ďaleko. Tu sa strieľalo hlava nehlava.

            Takže lezbický film, hovoríte...? Alebo len tety veľmi chceli, aby bol? Keďže nie je taký ani na rovine textu. Boli tie dve vôbec príslušníčky menšiny? Ako to? Veď jedna spí s mužom, druhá vraj musí. Tak maximálne bisexualita, nie? A došlo medzi nimi k reálnemu sexuálnemu kontaktu? Medzi ženami sa stáva, že bývajú priateľkami na život a na smrť. Väčšinou, kým sa jedna nevydá. Nevyhnutne ich blízkosť neznamená zmenu sexuálnej orientácie.

Veď ak nie ľahká pomoc, vymyslíme!  Ale nie... daj pokoj.... to si máš, divák, pravdaže domyslieť. Oni vedia, že nie si úplne na hlavu. Vieš, milý divák, to je taká maličká hra so slovíčkami, citmi a divákom.

Skôr tak, aby to zas nevyvolalo prílišnú antipatiu. Čiže také maličké dávkovanie. Šitý na túto dobu a čas, nie?! Na danú etapu.

            Samozrejme im nemôže fungovať záver. Slúžka tak miluje svoju kamošku, že jej vezme decko a zmizne od nej ako gáfor. Rovnako je divné, že na jediné slovíčko svojej panej vlezie chlapovi do postele. „Urob, čo treba.“ Ani keby mu povedala: Urob aj čo netreba, aj tak by to nebolo uveriteľné. A chlapík potom nič. Nepýta sa, čo bude ďalej. Kedy bude repete pokusu s názvom: urob čo treba i netreba.

            A máme tu tak peknučký, rozvinutý feminizmus, radosť pozrieť. Doslova ukážkový. Všetci muži sú vraj zlí, vieš, divák. Ale ak si chlap, do kina choď, oni to zas tak nemyslia, len si vlastne zlý, vieš... aké jednoduché. Autorky nám veselo tvrdia, že na začiatku 1 svetovej všetky ženy boli buď potláčané, pravdaže. Alebo lezbičky. Aké jednoduché. No čo to len robili tí historici dodnes. Aj ten sex. Sex s mužom je zobrazený v jednom prípade ako nudný a stereotypný, zameraný na muža. Alebo zištný, pán a slúžka. Čiže len lezbický sex, milí chlapi... máte smolu. Čo narobíte?! Feministky majú jasno. Ach jaj. A tu sme pri ďalšej povinnej ideologickej axióme. Musíme vytvoriť pocit krízy, aby sa potom niekto dožadoval ako obeť svojich práv. A prečo nie, aj nadpráv. Veď si treba vyvzdorovať. Nie?!

Mladá panička dostane za muža debila, tak sa nám snažia nahovoriť. Svoje si odtrpí na fronte.

Chlap je obeť systému. Lebo keby ženy vládli, vojny by neboli, alebo by doma chlapi sedeli a ženy bojovali... A to by už konečne bola sloboda pre feministku. Lebo viete. Jedna z čŕt extrémneho feminizmu je samodeštrukcia žien. Tak nejak to vidí tento film? Toto je jeho optika? Chlap sa vráti dokaličený z vojny. Inak pekne ukázaná posttraumatická stresová porucha. Ale jeho nám nemá čo byť ľúto, to ženy v skutočnosti trpeli, chlapom na fronte bolo hej. Vždy človeka poteší, keď vidí pokus o vyváženosť. Vlastne na niečo bol ten chlap dobrý. Bol to chlap na zabitie pri použití správnych chlpov, ako sa dozvedáme z filmu a nám ponúknutého návodu.

Nemôže chýbať povinná jazda, ideologický výkrik: Potrat je vymoženosť. Aký šťastnejší je vraj tento náš vek, keď môžeš zabiť svoje nenarodené dieťa?! Opak je hrôza, pravda?! Aj tento bod si môžete, ideológovia, odškrtnúť. Veď aj toto je súčasť utrpenia žien v minulosti, nemohli zabiť svoje detičky. Tak, tak...

            Čiže upozorňujem na dramaturgické a kompozičné nedostatky, priam chyby. Pokiaľ sa tam tlačí ideológia, múzy musia ustúpiť.

Vlastne ešte perlička. Treba vidieť aj film o filme. Inokedy tam tvorcovia ukážu svoju robotu. Tu sa najviac dozvieme o ideológii filmu. A „sluha“ nám vysvetlí so smutnou tvárou, že v minulosti ženy trpeli a trpia tuším aj dnes. Tak nejako to povedal?! Je to proste sluha. Za to mu dali plat, tak maká. Ja neviem, či sa nechystá na zmenu pohlavia. Vždy je úžasné vidieť, keď v mene feminizmu lobujú muži.

Prečo takýto film a prečo v tejto dobe. Saláma. Tento film je ďalší kúsok salámy. Čo budeš robiť prednášky, hoď ľuďom pekný príbeh, dojímavý. Story rozhoduje! A že sa do toho zamotal aj pán Lasica... To ma veľmi mrzí, nie je ho to hodné, aj keď bol liberál.

Genderizmus, progresivizmus a feminizmus používajú salámu. A preto aj pojem scitlivovania na rodové témy. Tento príbeh k tomu miery. Nie je tak?! Veru je.

Snáď ste si nemysleli, že títo ľudia s tým prestanú, keď bude po referende za rodinu, pandémií, keď sa na Ukrajine bojuje a pod? Saláma ide. My sme stále neoslepli, ani nás neoslnili.

Ani týmto filmom!

Teraz, aby som nevŕtal len do našich ideologických odporcov. Milí kresťania rôznych Cirkví, koľko filmov sme dali Slovensku minulý rok? Ja viem. Keď niekto dostane napr. 600 000e na dúhový pochod v KO, ono sa to potom bojuje za práva. To sa potom robí umenie všetkého druhu. Chápem túto výhradu.

Ale i tak. Koľko filmov sme dali? Koľko predstavení v divadlách? Radšej nerátajte. Žiada sa mi napísať, že je hanba, že všetkým nedošlo o aký vážny nástroj sa jedná. Tak už snáď pomaly zasvietime, nie? Počkáme na niečo lacné z USA alebo slnečnej Itálie? Alebo dačo hodia Nemci bez licencie, nie? Nie, nie a ešte raz nie! Tu sa treba pohnúť, inak budeme vždy len v obrane, ale tu sa žiada čin, tu sa žiada lepšie umenie, akým nás oblbujú.

            Už iní v tomto priestore upozorňovali, že boj s liberálmi sa začína na poli kultúry, nie na poli politiky.

            Nech Boh žehná Slovensko, krajiny České!

Pred voľbami sme všetci vedeli, čo by znamenala vláda pána Fica. A on nás nielen že nesklamal! On toto všetko ešte chce znásobiť. Samozrejme sa chcel poučiť z minulosti. A predsa. Temer úplne bez servítky chce on aj jeho zločinecká banda zničiť všetko, čo mu nevyhovuje, hoci by šlo aj o normálne demokratické inštitúcie. Veď nejde o nič menšie ako o zisky jeho kumpánov. Minulé a prečo hatiť chuť, i budúce.

            Treba sa im oháňať. Pred pár rokmi s veľkým úžasom zistili, že ich pekne nakradnuté, spoločnosťou temer odobrené ožobračovanie Slovenskej republiky by mohlo skončiť za mrežami. A ich majetky by mohli byť zabavené. Aspoň tá časť, kde by ešte súdy mali dosah. A ako členovia EU by to nemuselo byť zas také márne. Oni si fakt mysleli, že tak ako to prešlo Mečiarovi a jeho ľuďom, presne a viac si naberú oni.

            Špeciálna prokuratúra je potrebná! Nie je normálne, ak ľudia, ktorí by mali stáť pred súdom, sa chcú stať sudcami a vlastne si dať milosť. Beztrestnosť. Toto je komédia!

            No a keby sa im to aj podarilo, čo ďalej?! Čo všetko ešte môže vhupnúť do hlavičky takých ľudí? Budúce krádeže bude treba poistiť. Zlomiť opozíciu, zmariť demokratické pokusy o nápravu a zmenu. Kam až sú títo ľudia schopní ísť, keď ich garnitúra má na svedomí smrť Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Kam až zájdu? Silové zložky si práve pokorujú pod svoju ruku. Ďalší komický prvok: ak políciu chcú viesť ľudia, ktorých by mali zatknúť.

            Rovnako ich zaskočilo, že Slovač vyjde predsa len do ulíc tesne pred sviatkami. Chcem poďakovať všetkým, ktorí takto prejavili zodpovednosť, statočnosť občana a stoja tam. A nebude jednoduché každému poďakovať, lebo sú to tisíce a tisíce.

            Je potrebné vydržať! Tento boj nie je márny. Nie sme pesimisti. Kým sme tu, niečo sa podarí! Opoziční poslanci potrebujú našu podporu, aby vládali odolávať. Opozíciu chceme vyzvať, aby držali pokope ako nikdy predtým! Aj napriek istým antagonizmom. Aj napriek tomu, že sme pokope aj s ľuďmi, ktorí čoskoro možno budú naši ideoví protivníci.

            Škoda spomínať pána Pelegríniho. Stal sa smiešnou bábkou. Je komické, že ho rozčuľujú obštrukcie, ale brutálne ničenie právneho štátu víta. To je obranca demokracie! Veď čo má robiť, má za ušami. Aj na neho asi niečo niekde je. Aj on by možno stál pred súdom, nie pred NR SR. Toto by mal byť prezident?! Fuj.

            Ako môžu takíto ľudia viesť krajinu, keď mnohí z nich mali už byť odsúdení. Včítane premiéra, ministra obrany... atď. atď.... V prvom rade preto, že im nejde o verejný záujem. Sú tu oligarchovia. Ťahači za šnúrky. Toto sú ich figúrky.

            Ľahšie by sa ďakovalo opačnému táboru, lebo na ich proteste ich nebolo asi viac ako päťdesiat. Ako môžu byť takí slepí? Ako môžu rásť zločincom preferencie? Odpoveď: „Veď všetci kradnú. Ty si myslíš, že tamtí nekradli?“ Proste inteligencia národa. Podľa iných treba aj popri týchto niečo trhnúť.  V minulosti to bolo divné, teraz sa to stáva otázkou, či si malá časť spoločnosti, ktorá ich volila, ešte želá demokratický štát.

            Čo bude?! O štyri roky, možno oveľa skôr budú voľby a verme, že títo ľudia ostanú mimo parlament a k dispozícii špeciálnej prokuratúre. Hoci pán Róbert K sa už skrýval, kde sa dalo, možno si ešte nechal nejaké miestečko, kde by ho nelapli. Možno Vietnam, veď pomáhal uniesť ich občana. Už teraz máličko cúvli. Vyčkávajú, čo by sa dalo, ako rozvrátiť dav. Vytrváme! Toto im neprejde tak ľahko.

Podporujem protesty, podporujem opozičných poslancov v ich zápase! Pre toto som ich volil.

Tu nejde o nejaké drobné názorové problémy. Tu ide pomaly o všetko!

K sviatkom nám želám dobré počasie na námestia. Opozícii víťazstvo, demisiu zločincov.

A zločineckej skupine, ktorá by nám chcela vládnuť, želám pokánie a SSK: spravodlivé súdne konanie.

Nech Boh žehná našu krajinu!