Je to ešte stále krátky čas, čo Slovensko zažilo návštevu pápeža Františka. Medzi inými pravdaže stretnutie, ktoré chcel sám pápež. Chcel stretnúť Rómov na Luníku. V každom prípade sa jednalo o veľký deň všetkých, čo pracujú v tejto pastorácii.

Padlo veľa pochvalných slov, veľa hodnotení. Chcem vašu pozornosť upriamiť na vizuálnu a z časti organizačnú stránku stretnutia práve na Luníku. Nebudem sa venovať tomu, na čo boli financie, na čo nie. Ani na možnosti, skúsenosti. Či na to, čo Vatikán áno a čo nie... Chcem popísať výsledok.

 

Estetiku a úmernosť už vynašli

 

Pokiaľ si spomeniete, stretnutie sa riešilo formou dvoch pódií. Toto sa ukázalo ako kontraproduktívne. Už len fakt, že hľadisko s divákmi sa orientovalo smerom k tribúne, kde mal sedieť pápež, je výpovedný. Vzhliadnutie sprievodného programu vyžadovalo pootočenie. (Pokiaľ by sa všetko odohralo vo väčších rozmeroch, tento problém by pravdaže zanikol.)  Pri bežnej hudobnej, či tanečnej alebo dramatickej produkcii toto bežné určite nie je. Rozumiem, že podstatou bolo stretnutie s pápežom, ale takto odrezať divákov je neprirodzené, ba nesprávne.

Pódium, kde prebiehal sprievodný program, bolo malé (nízke, nižšie ako vedľajšie). Jednoznačne neodpovedajúce požiadavkám a významu stretnutia. Nie je jasné, prečo tam nestálo jedno solídne, odpovedajúce pódium. Komentár, ktorý som zachytil, že to malo vyjadrovať jednoduchosť, je len taká záplata. Musíme si uvedomiť, že zvlášť pri tanci a divadle je účinkujúci objekt v priestore. Ak ho natlačím do malého priestoru, automaticky znižujem kvalitu jeho práce. Toto si musíme uvedomiť. Existujú aj požiadavky, ktoré sa týkajú estetiky, vkusu a dramaturgického myslenia. Priestor je žiaľ jedna základná požiadavka. Skúsenosť kresťanov, že kapelu môžem niekam natlačiť a nejako to už len bude.... žiaľ nijako neplatí v momente, keď je tu tanec, či dramatické umenie. Režisér programu si vymyslel akési štyri monštrá. Zaberali i tak malý priestor. Ich výrazová hodnota neprekročila prvý plán.

Malé pódium napokon neprinieslo práve najlepší pohľad ani na kapelu a zbor. Ak by sme už aj pripustili, že si nevieme vymyslieť adekvátne priestory, čo sa rozmeru týka, zbor mal byť jednoznačne vyššie. Mali byť vytvorené výrazne vyvŕšené schody. Takto to pôsobilo dojmom, že pódium má výšku, avšak jeho výška na nič neposlúžila.

Rovnako ako nešťastné možno hodnotiť osvetlenie. Nie je pravda, že za denného svetla je temer nevyužiteľné. Svetlo mohlo vyzdvihnúť ľudí na pódiu, ale toto sa nestalo. Rovnako v niektorých momentoch sa mohlo zdať, že sám sv. otec nie je dobre osvetlený.

 

záber z vysielania RTVS

 

Sám pápež sa stal segregovaný.....

 

Pápež sa chcel stretnúť s Rómami. Organizátori ho doslova oddelili od vedľajšieho pódia, kde títo ľudia reálne stáli a chceli byť pri ňom. Nech na nás nikto nejde s rečami o bezpečnosti, keďže o hodinu na to vidíme pápeža na Lokomotívne doslova obľahnutého ľuďmi z každej strany. Naozaj zvláštne riešenie, keď niekoho príde navštíviť významný muž a oni ho separujú. Nedáva to zmysel.

Rovnakým dojmom pôsobilo hľadisko. Divák videl veľa kovových mantinelov, ktoré mali brániť voľnému pohybu osôb. Dokonca sám premiér sa ocitol v takejto izolácii. A znovu.... pápež, ktorý sa rád obklopuje normálnymi ľuďmi, sa takto sám ocitol fyzicky a vizuálne oddelený. Otázka je, na čo tam ten kresťanský premiér aj so suitou prišiel zapózovať. Veď hneď sa potom aj porúčal....

Domnievam sa, že rozloženie priestoru bolo zle nakomponované. Robilo to dojem ako mechanicky zhotovená zmenšenina veľkokapacitných stretnutí.

Obsadenie hľadiska je ďalšia kapitola, do ktorej sa však nechcem hlbšie púšťať. Jeden z ľudí z rim. kat pastorácie sa pre Postoj vyjadril, že u Rómov na Luníku nebol záujem o stretnutie. Zrejme na celom Slovensku. Pohľad do hľadiska naozaj neprinášal radostný pohľad. Dosť veľké prázdno. A ... aj ticho. Od Rómov by ktosi čakal divokosť, výkriky... nič... Všetko normalizované, paušalizované. Akurát všade prítomný hovor. Ľudia sa bavili medzi sebou (až do príchodu pápeža). Slovensko celkovo pozitívne prekvapilo účasťou, tu však nastal pravý opak. Naozaj sa nestala nijaká drobná chybička na strane organizácie stretnutia? Vzbudzuje to dojem, že táto stránka stretnutia bola podcenená.

O to viac sa potom ukazovala tá dichotómia s dvomi pódiami ako nepriaznivá.

 

 

Televízne prenosy

 

Ďalšou otázkou je, čo vlastne videl divák. Aký dojem si odniesol. Zvlášť ten, ktorý nemá skúsenosť s touto službou.

Prenos, ktorý priniesla RTVS, ponúkal jasné vysvetlenie. Ťažisko dali na rozhovor v štúdiu (a neskôr na Lokomotívu). Program priniesli len v niekoľko málo ukážkach. I tieto zábery pôsobili dojmom, že kamera je počtom jedna a neustále sníma z relatívne jedného smeru. Pravdaže lepšia situácia nastala pri sprostredkovaní pápežovej prítomnosti.

Prenos, ktorý priniesla tv Lux umožnil vidieť celý program. Rozmiesenie kamier na popísanie priestoru, či dostatok (odôvodnených) detailov asi neprišli do plánu..... Celkovo veľmi priemerný prístup na to, že situáciu poznali dávno dopredu. A že priamo z ich radov bol dosadený aj režisér programu.

 

Foto: Roman Vondrouš, ČTK

 

Ako to inde šlo......

 

A potom blesk z čistého neba....  Zrazu je tu Lokomotíva. Nemám nijaký osobný dôvod ani na kritiku, ani na chválu. A predsa. Kdesi to nešlo, inde to zas možné viditeľne je. Priestor nádherný upravený a naplnený. Veľká, dôstojná tribúna, krásna grafika. Dobre osvetlené. Spevácky zbor zrozumiteľne uložený do výšky. Pápež obklopený ľuďmi. Prenos RTVS na vysokej úrovni.

Ľudia, či mladší, či straší pôsobili sviežo, prirodzene. A ich živé reakcie adekvátne odpovedali tomu, ako si pápež želal komunikovať s davom. Aj keď každé svedectvo končiace otázkou pôsobilo príliš pripravene a nespontánne. O to viac zaujal príhovor pápeža aj z hľadiska kompozície, keď neodpovedal lineárne, ani sa nenechal spútať otázkami, skôr ich anticipoval.

(Hoci sa ku mne dostala kritika za nezvládnutú organizáciu na Lokomotíve pri pohybe osôb pri vstupe a výstupe zo sektorov, príchode a odchode z miesta konania. Tieto informácie mám len z počutia, neviem ich verifikovať.)

 

 

I tak to predsa dopadlo dobre......

 

Jedna z mojich rómskych sestier v Kristovi mi vysvetľovala, ako silne na ňu zapôsobil prejav, ktorý povedal pápež na Luníku. A ja jej to pravdaže verím. Aj pri tejto príležitosti predniesol pápež ľudsky, rétoricky zaujímavý prejav. Môže nás len mrzieť, že ktosi tam zabudol pripísať požehnanie pre Grécko katolícku rómsku misiu.

Zmyslom môjho príspevku nie je bezbrehá kritika, ako by sa mohlo niekomu zdať. Aj pastorácia Rómov sa musí začať učiť, ako sa verejne prezentovať. Čo chce o sebe povedať. Ako aj to, akou formou. Ako zvládať ciele, ktoré patria do oblasti estetiky, dramaturgie, práce s televíznou technikou.

 

Nech Boh žehná pastoráciu Rómov!

 

Jedna z beznádejne humorných vecí na svete je, keď nastane Biela sobota, oslávime vzkriesenie. Sme vyzvaní k radosti. Kdesi to stále je, tá výzva. Buď priamo, alebo aj z hudby, aj zo samotnej slávnosti cítiť, že je čas sa radovať. Na Vianoce čítame slová anjela, ktorý to povie rovno, čo je to za novinu: „Zvestujem vám veľkú radosť.“ (Lk 2,10-11)

            A tu nastúpi ten pravý človek. Akože?! Čože! Teraz sa radovať?! Napokon veď dobre, jeden kútik úst by sa dal zdvihnúť. Aspoň na jednu dve sekundy. Viac snáď netreba... Povinnosť splnená! Humorné je to preto, lebo ten kontrast situácie taký je. Veľký kontrast. Jeden z najväčších na svete! Žiada sa radosť a ten, kto ju ponúka a ten, kto ju má obdŕžať, sa tvária vážne. Smutne. Zmätene. Človek by povedal, že sa im lepšie prežíva emócia Veľkého piatku. Ale tam sa zas môžu pýtať, prečo by mali smútiť nad justičným omylom starým pomaly dve tisíc rokov. Človeku nevyhovieš...

            Veď, netreba sa trápiť, dobrá správa je, že už to máme, je to za nami. Dobre, nie?!

            Skúsme sa na to pozrieť. Čiže podľa tohto sa od nás žiada k tomu všetkému ešte aj radosť? My sa máme tešiť? No veď tak dajako, áno, jasné. Keď si tak vezmete. Sme bratmi a sestrami Ježiša Krista. Súrodenci by mali mať akúsi emóciu k tak blízkemu príbuznému. Aj keď hneď počujem tie výhrady. Je to s neviditeľným bratom a je to mystické.... veď áno, beriem. A že je bratom ešte neznamená, že sa z toho zbláznim... a také výhrady.

            Čiže žiadna jasavá radosť? Exultet obsahuje aj takýto text: Raduj sa aj ty, Matka Cirkev... Ďalej sa o vine tvrdí, že je šťastná... lebo vďaka nej prišiel taký vznešený Vykupiteľ. Tak aspoň tá vina má šťastie, nie?!

            To by bolo pohoršenie práve dnes, v našej dobe, keby sme videli vyskakovať a tancovať kráľa Dávida pred archou počas jej slávnostného prenesenia. Lebo podľa svedectva jeho ženy sa tam riadne odviazal. A o tom to celé je. Ak nič necítiš, ak jeho zmŕtvychvstanie v tebe nevyvoláva jasavú radosť, potom vo vašom vzťahu niečo nehrá. Niečo tam nefunguje. Alebo žiadny vzťah nemáte. Ak ti nie je blízky, nemáš dôvod sa radovať. Je to také mohutné víťazstvo, že kým bude stáť svet, bude mať zmysel veľmi sa z neho tešiť, jasať. Vyskakovať od radosti! Aspoň akože, ak vás práve bolia nohy!

            Možno by sme mali zaviesť nový obrad skákania, výskania od radosti. Ale to by nepomohlo. Ak to nie je v srdci, nohy nechcú poslúchať.

            Veľkonočná radosť je ten prvý prúd, ktorý napája silu kresťana nie na celý ďalší rok, ale na celý život. A to aj v ťažkých životných chvíľach, keď sa mení možno len na malé svetielko. On premohol smrť, vydobyl nám kráľovstvo. Mocne panuje! Naša radosť musí byť autentická. Tá radosť nepotrebuje podporiť ani slzou vína. Hoci nezaškodí, nie?! Dajte mi pevný bod a ja pohnem zemou! To vraj povedal Archimedes. A Ježiš to dokázal. Pohol zemou, našou zemou! Aleluja! A tým pevným bodom sa stal jeho kríž, jeho obeta. To sú úžasné veci! Tak predsa! Aleluja! Používam toto slovíčko radosti! Aleluja!

            Ježiš miluje svojich, miluje do krajnosti. Veľké slová! Ján to tvrdí (Jn 13,1). Našou odpoveďou je to isté, vzťah s ním. A jeho radosti sú našimi radosťami. Ako naše radosti sú potom jeho radosťou!

            Preto aj keď teraz nezačneme skákať dva metre päťdesiat! Ale máme obrovskú radosť! A naše: „Ježiš žije!“ nech je toho dôkazom, rovnako ako úsmev. Pevný, pravý. Nezničiteľný.

            Ježiš žije, vládne! Jeho moc je tu! Radujme sa veľkou radosťou! Poďte si teda tú radosť ku nemu zobrať. Ak ju nemáte, bohato si naberte. Veď radosť v Pánovi je naša sila! (Neh 8,10) Aleluja!

obrátok je zo stránky i.pinimg.com

Ten deň sa začal tak vydarene. Napokon aj zabudol, kde a ako sa to celé zbehlo. Títo dvaja kamaráti v družnom rozhovore obdivovali aj príbeh aj spracovanie tak zaujímavého príbehu ako bol ten Jerzyho Popieluzska. Samozrejme jeden z nich úplne nevinne podotkol, že veď aj u nás na Slovensku máme hrdinov, ktorí stáli za Cirkev a tvrdo vzdorovali komunistom. A nie jeden! Celá tá plejáda ľudí, ktorí vytvorili podzemnú Cirkev. A tu sa to vlastne zlomilo.

            „Ale u nás natočiť životopisný film...? Počkaj! Myslím v prostredí Cirkvi!“

„To je pochopiteľne nemysliteľné!“ Povedal ten druhý. Nemusel o tom rozmýšľať. „Ale prirodzené to nie je! To by mal niekto povedať!“

„Čo si ty vlastne myslíš! Sme na Slovensku! Ako si to ty vlastne predstavuješ, že si vôbec pomyslíš, že by niekto z Cirkvi točil film?! Nemysliteľné! Také niečo nesmieš myslieť! Nie je to prirodzené! A to stačí na to, že to nepripadá do úvahy.“

„Kašli na nejaký film! Veď či ich nie je dosť?! Dokonca nám sem tam aj dajaký nadabujú! Ale že jedna takáto komunita nie je schopná niečo takéto dať dokopy, to už aj o niečom svedčí!“

„Vieš, to by tu takýto koncept vôbec musel vzniknúť! Niekto by musel povedať: Viete čo?! Toto je jedna kultúrna samozrejmosť! Toto je nástroj, ktorý nemôže v jednej modernej európskej krajine u kresťanov chýbať!“

„Dnes, keď má každý mobil s takou kamerou, že to rovno môže hodiť na sieť. Ale to nestačí.“

„Pravdaže nestačí!“

„Na to treba ľudí! Na to treba potenciál.“

            Ten druhý mal hneď hotové riešenie. Štúdio nie je väčšie ako jeden kostol. A tých sa snáď postavilo dosť. „A boli aj dotácie.“

„Ešte by pozvali tých istých hercov, ktorí v inom filme alebo trápnom seriáli osočujú, ničia kresťanov!“

„Nieže ničia. Len potvrdzujú životný štýl, ktorý je záhadne opačný ako ten kresťanský.“

„Kto ľuďom bráni! Vytiahnite mobily a točte, koľko sa do vás zmestí!“

„Ale nedeje sa to.“ Konštatovali a zmĺkli.

            „A vy dvaja?! Prečo sa rozčuľujete?! Ešte vám zaškodí aj na oči a nebude sa vám dobre pozerať!“ Zabudli na svojho tretieho parťáka. Vletel do tej debaty s radostnou mysľou. Len niečo zachytil, keď preletel okolo. Rýchlo načúval, aby prenikol do podstaty.

            „Ale sme tu ako tí dvaja, teda už teraz komplet, keď sme traja, čo šli utešiť Jóba.“

„A ja som ktorý?“ Pýtal sa ten posledný príchodzí. „A kto je potom Jób?“

„Jóbom je tu kresťanský film na Slovensku.“

„Ešte ani nevznikol, aby trpel na smetisku.“

„Tak keďže si najmladší, potom si Elifaz. A aké sú ďalšie mená...?“

„Nevieš, čí skúšaš?“

„Neviem.“

„Otvor aplikáciu a čítaj!“ a čítali: „Tak vidíš, Elifaz! Ten hovoril prvý!“

„Tak máš meno. No a druhý je...“

„Druhý je Bildad. Má tu aj mesto. Šuach. Aký je to preklad?“

„Tak ak som najmladší, potom som Cofar.“

„To zas znie ako priezvisko toho kňaza v Čechách, čo ho zabila štb za ten pohyblivý krížik:“

            Uzavreli aplikáciu a sami seba pomenujúc sa vrátili k diskusii.

„Človek by si myslel, že keď získame blahorečenie Zdenky Šelingovej, automaticky sa o nej urobí životopisný film. Ale kdeže!“ Prehovoril predstaviteľ Elifaza.

            Tu všetci traja stíchli, hoci ten tretí už mal čosi dodať, ale asi chceli venovať maličkú sekundovú spomienku tejto žene. Možno aspoň takto.

            „Vážne! Máš pravdu!“ Reagoval Bildad.

„Teda inde by to tak urobili,“ dodal Elifaz.

„Myslíš tam, čo zvykneme volať civilizovaný svet....“

„Prečo sa rozčuľujete? Veď nie len katolíci toho nie sú schopní! Ani Protestanti nič poriadne nemajú!“ Ten najmladší na to pozeral z akého úplne iného uhla. Tým dvom sa zdalo, že to s ním vôbec nehýbe. Pritom v Jóbovi to bolo naopak, najmladší sa postavil aj proti dvom starším a Jóbovi.

„Asi im Američania nedodali toho dosť,“ uškrnul sa Bildad.

„A nám kto dá? Vatikán? Nemci?“

„Ja by som povedal Boh, či?!“ Povedal ten tretí. Jeho prvá vážna veta.

„Prečo nemáme film o podzemnej Cirkvi?“ Pokračovali tí dvaja prví.

„Zdenkou Šelingovou by to začalo. A potom napríklad aj toto.“

„Samozrejme... stariny... My mladí chceme niečo zo súčasnosti,“ povedal Cofar stále v tom s vojom poloposmešnom tóne. „Ale na úrovni, prosím! Na úrovni!“

„Tak vy mladí... Poznám jedného, je to môj žiak. Študuje v Anglicku réžiu. Je to inak dobrý katolícky mládenec. Ale vyjadril sa, že keby mu zadali natočiť erotický triler, tak to urobí. A že až potom, natočí niečo rýdzo naše...“

„Takže keď sa zmôže, hovoríš?! Takže to je ako žiak... Dobre...“

„A teraz sa už naozaj môžeme cítiť lepšie!“ Dodal po chvíli Cofar, keď tí dvaja začali hovoriť o poriadnej horúcej káve. Bildad ale polovážne doložil:

„No pomaly, pomaly! Ešte by si niekto povedal, že ste si dovolili niekoho kritizovať a toto je tenký ľad!“

„To musíš povedať diplomaticky: Páchne to kritikou!“

„A pritom je predsa všetko v poriadku!“

„Celý si sa v hriechoch narodil a o filme točíš?“

            Elifaz chcel dodať, že sa už bál, že toto vzletné uistenie dnes nezaznie.

„Ale čo?! Buďme optimisti! Aspoň máš materiál na nejakú tú svoju vulgárnu poviedku!“ Štuchol ho Bildad.

„Nie! Mám iný tvorivý nápad. Napíšeme odkaz pre budúce generáciu kresťanov, aby natočili film o tom, ako ich otcovia neboli schopní natočiť čokoľvek kultúrne.“

„O troch rozčúlených mužoch bez filmu!“

            A jeden z nich ešte dodal:

            „Nech nám Boh pomáha, keď toto raz bude treba vysvetľovať.“

Koncil a rôznosť prúdov

            Poslednú dobu rozčerilo inak nie veľmi pohyblivú hladinu nášho katolíckeho komunitného diškurzu vyhlásenie o weboch, ktoré hierarchia vníma ako konšpiračné alebo neprinášajúce spoločne zhodné postoje. Ani zistenie, že v Cirkvi je viac prúdov nie je celkom nové. To nové je, že dochádza tak trochu k triedeniu duší, situácia mierne eskaluje.

            Poznáme označenie ako matrikoví kresťania, progresívni kresťania, tzv. ročníci (navštívia bohoslužbu len na sviatky), nepraktizujúci a iné.... Napríklad charizmatici, príslušníci iných hnutí, často oportunistických. Máme ešte tri také zaujímavé označenie: bigotní, tradiční a tradicionalisti.

            Na koncile sa jeden mladý človek podujal predniesť prejav za zrušenie úradu inkvizície. Neskôr sa mal stať pápežom Benediktom (a možno aj prejsť na veľa umiernenejšie postoje). Celkovo sa koncil vnímal ako dejisko zápasu, ako kolbište, ako bojisko. Podľa dejín koncilu to sem tam bolo naozaj veľmi veľmi napäté, a divoké. Skrížili tam zbrane tradicionalisti a tí druhí. V tej dobe ich označovali ako progresívcov. Avšak vtedy malo toto slovo úplne iný význam, aký mu je pridelený dnes. Jednalo sa o ľudí, ktorý chceli priniesť do Cirkvi nevyhnutný nový vietor, vrátiť sa k životu prvotnej Cirkvi. Podľa označenia Jána XXIII. aggiornamento.           Výsledok zápasu bola prehra tradicionalistov. Prípadne kompromisom, s ktorým nebola spokojná ani jedna strana.

            Čo sa týka tradicionalistov, ich extrémnej časti, na čele s arcibiskupom Lefebvrom sa odtrhli. Napriek snahe o akúsi dohodu odmietli autoritu Pavla VI. Prakticky vytvorili novú – svoju vlastnú cirkev. Vývoj po koncile nepriniesol Cirkvi to ovocie, v ktoré dúfala. Je otázka, či to za týchto okolností možné bolo. Či si to Cirkev želala. Čo sa vlastne malo vykonať a nevykonalo. A či by bez koncilu nebola situácia ešte pálčivejšia. Nespokojnosť vyjadrujú obe strany. Akurát len tradicionalisti tvrdia, že končil bol omyl a spochybňujú ho. Doslova si dovolia naň nadávať.

            Samozrejme to spektrum pohľadov a prúdov sa zväčšilo, za vyše 50. rokov od ukončenia to inak ani byť nemôže. Základná frontová línia s však prakticky nezmenila. Situácia je taká rôznorodá, že komplexne popísať prúdy v Cirkvi a ich vzťahy je veľmi ťažké. Aj medzi tradičnými musíme vnímať viac prúdov. Aj medzi nimi existujú tí najtvrdší, jadro, ako aj umiernení. Ich spiritualita, jej odnože v istých obmenách môžu byť prítomné aj v iných častiach komunity. Tá hranica nie je zreteľná, je ľahko priestupná, zvlášť s cirkevným menstrímom. Rozlišujme tradičných a tradicionalistov. Ja sa pokúsim naskicovať moju predstavu o jadre. Pokúsim sa o medián, laterál, tendencie.

Proti pápežom

            V čom sú teda takí iní. Čo je zdrojom napätia. V čom prekračujú hranicu. Cirkev vo svojom vnútri je natoľko pružná, že to môže byť kadečo. Čo sa teda deje, že tento raz narazili.

            Je to ich postoj voči pápežovi? Tým, že spochybňujú jeho autoritu? Že ho kritizujú? Je pravda, že v tejto oblasti zašli naozaj ďaleko na to, že sme katolíci a pápeža považujeme za vodcu mimoriadne hodného úcty v komunite a vo svete. Vieme, že extrémna časť týchto ľudí verí, že Cirkev od úmrtia PiaXII. nemá platného pápeža. Podľa nich je jeho stolec vakantný. Z ich správania vidno, že keď im niekto siahne na ich hračky, nepozerajú na nič. V tom momente odmietnu disciplínu vo vzťahu k biskupovi, koncilu, k pápežovi. Zdalo by sa teda, že len oni presne vedia, ako to má byť. A zrejme by radi prevzali aj personálnu politiku.

            Na jednej strane veria, že len hierarchia a konanie obradov je plnosť, na druhej si ako laici chcú uplatniť právo niečo povedať. Jedná sa o širší problém. Minulý týždeň som sa stretol s akýmsi prekvapením, že laici sa k tomu toľko vyjadrujú.... A prečo by sme nevyjadrovali? Nedáva nám snáď Kódex kanonického práva Iuris canonici právo a povinnosť byť plnoprávnymi členmi svojej vlastnej Cirkvi?! Na Slovensku celo cirkevná diskusia konečne vznikla, ale žiaľ robí len prvé neobratné kroky.

            Zaujímavosťou je, že tieto názory nachádzajú pozitívny ohlas u istých ľudí v Pravoslávnej Cirkvi.

Baroková zbožnosť

            Táto skupina ľudí má veľkú záľubu v tom, čo už iní nazvali baroková zbožnosť. Potrpia si na peknú výzdobu. V tom zmysle, že majú radi sadrové či platové sochy nie veľkej umeleckej úrovne. Rovnako obrázky. Majú byť čím menej realistické, a veľmi nasladlé. Zbožňujú obrady. Najradšej by ich mali stále v latinčine, hoci len mizivé percento z nich jej rozumie. Dávajú prednosť pasívnej účasti. Teda viac extenzity ako intenzity. Mnohí z nás majú radi zobrazenia Ježiša, svätých, aj obrady. Ale uisťujem vás, že týchto ľudí by ste odlíšili. Malý posun, veľký rozdiel. Tak ako na prvý šup spoznáte obrázky sekty Svedkov, tak aj tieto. Často však veria skôr v ich akúsi magickú moc ako pôsobenie milosti. Doslova hľadajú to, čo by sme nazvali náboženské vyžitie v tom bigotnom zmysle slova.

            Ich špecialitou sú však mariánske zjavenia. Nie veľmi ich zaujíma názor Cirkvi. Šíria tieto rôzne zjavenia. Bez auto cenzúry, bez teologického overenia. Tieto sú pre nich často oveľa dôležitejšie ako cirkevné učenie či Biblia. Sú doslova fans. Často na takéto miesta chodia, považujú ich priam za magické miesta. Nesmie tam chýbať prameň, ktorý označia ako zázračný. Všetky tieto veci vnímajú ako nadprirodzené uistenie ich spirituality. Treba jasne povedať, že ich mariánske učenie je extrémne a hoci vychádza z cirkevného učenia, dávno s ním stratilo kontakt. Meno Panny Márie je tu nadmieru nadužívané.

            S týmto súvisí ich presvedčenie o skorom páde profánnych inštitúcií. Mnohé nimi predkladané zjavenia majú v sebe mnoho apokaliptiky. Veria v skorý koniec sveta. Doslova na roky.... Keďže o tomto nemáme poznanie, možné to je. Ale čím viac by niekto konkretizoval čas, tým viac sa vystavuje hrozbe omylu. Zároveň očakávanie druhého príchodu Krista nás nevedie k rezignácii a depresii, ale k pokoju a plnému žitiu daného okamihu. Na druhej strane nie je im vzdialený ani chiliazmus. Aj tu prevláda deklaratívnosť nad praktickým konaním.

Čistenie vonkajšku, vnútri prázdno

            Aj na katechizáciu detí pozerajú skôr ako na potrebu memorovať, povinne sedieť na obradoch ako získať si srdcia a mysle našich detí. Mať papier o dosiahnutých sviatostiach (prijímanie, birmovka) bez potreby primárnej vnútornej motivácie. „Patrí sa to.“ „Aby ľudia nepovedali.“ Negatívne dosahy takéhoto nastavenia neprijímajú. Pokojne ich môžete počuť: „Veď toľko detí bolo na birmovke a kde sú?!“ Nechcú si priznať, že pre väčšinu mladých je tento model viery a nimi prezentovaný život v Cirkvi neprijateľný.

            Nepotrebujú žiadnu formáciu. Ich doménou je deklaratívnosť. Väčšina z týchto ľudí nečíta Písmo. Nečíta cirkevné dokumenty. Ani tie koncilové, proti ktorým tam idú. Prítomnosť synkretizmu je príznačná

            Životopisy svätých považujú za vhodnú literatúru. Nesmie sa však jednať o kritické vydania. Ale toto je problém aj širšej Cirkvi. Zmyslom takéhoto životopisu má byť zrejme vytvorenie nenasledovateľného hrdinu.

Majú však svoje časopisy. Zjavenia formujú ich referenčný rámec. Tie sú tiež pomerne ľahko identifikovateľné. Aj vizuálne, aj z hľadiska im vlastnej ideológie. Tieto časopisy na to, aký malý odbyt má cirkevná tlač, majú náklad v tisícoch a väčšinou zabezpečené financovanie.

            Na jednej strane treba obdivovať ich odhodlanie pre morálny život. Na druhej sa žiaľ zdá, že to zachádza do škrupulantstva. Ako hovorí Ježiš: Radi viažu bremená, ktoré nemožno uniesť, ktoré sami nenesú. (porov. Lk 11,46) Nevedia, že nie sme ani schopní ani povolaní naplniť Zákon s jeho prikázaniami, ale byť spasení Kristom. Pestujú idealizmus, ktorý však pripomína PO SZM alebo SZM.

            Títo ľudia sú odborníci na vyhľadávanie písaných modlitieb. Veria, že správna modlitba (šikovne naformulovaná) to vybaví. Najlepšie ak by ju vytvoril nejaký svätec. Takýto text má znieť ľúbivo, sladko, záhadne, sebaľútostivo.. Jazyk textu má byť ako spred dvesto rokov. Aj odbyt rôznych zošítkov s týmto obsahom je veľký. Cirkevné schválenie nie je obvyklé. Nie je dôvod myslieť si, že tam bude primárne niečo proti učeniu Cirkvi. Problém je v tom, že Boh nereaguje na šikovné zostavené slová, ale na vzťah s ním a na vieru v jeho zvrchovanú moc. Je zaujímavé, že už Erazmus Roterdamský upozorňoval, že nemožno stavať úctu k svätcovi na úroveň úcty, ktorú môže mať len Boh. Len on je zdroj spásy a záchrany.

Agresivita

Ich vnímanie protestantov nepozná ekumenizmus. Protestanti sú všetci zatratení... podľa nich. Ak niečo, tak sa majú pokorne vrátiť. Pochopiteľne toto nie je učenie koncilu. Snáď poteší, že aj medzi Protestantmi sa im nájdu podobní, len opačne zameraní...

Nie je celkom náhodná istá súvislosť. Aj v mojej blízkosti sme zažili človeka, ktorý na jednej strane preferoval tento druh zbožnosti, pritom rómsky problém by riešil tvrdým násilím. Aj preto neprekvapilo, že extrémna mariánska skupina, združenie Magnifikat sa premenilo aj na politickú stranu a neskôr oficiálne pred rokmi podporilo extrémistickú stranu Mariana Kotlebu. Tak trochu to vystihuje ich vnímanie národa.

            Pre spupnosť týchto ľudí je typické, že kto nie je s nimi, je priamo proti nim. Radi sa rýchlo pohoršia. A vedia byť mimoriadne nenávistní, ako som spomínal. Na to, čo o sebe vyznávajú, sa zároveň cítia oprávnení poriadne nenávidieť a byť doslova agresívni. Je im jedno o koho ide. Biskup, koncil, pápež. To bude zrejme aj reakcia na tento článok. Diskusiu vnímajú ako priestor pre osobné útoky, osočovanie. Nevraživosť. Pravdaže, nie je to len ich špecialita. Doslova to, čo ktosi nazval, duch náboženskosti.

            Ich radikalizmus však do spoločenského zápasu napr. proti potratom, či proti genderu neprenášajú. To samozrejme neznamená, že sa nezúčastnia, ak ich pozve niekto z iného kresťanského prostredia.

            Tento prúd by čosi rád zakonzervoval. O čo väčší tlak zvonku, o to viac ich má uisťovať o ich identite použitie starých odevov a starobylých priestorov a obradov. To žiaľ nie je možné, keďže Cirkev je dynamická záležitosť. To, že naše učenie sme prijali od Boha a teda je nemenné, neznamená, že naše pochopenie sa vyčerpalo zhruba pred sto rokmi.

Medvedia služba

            Jedná sa o napĺňanie náboženskej časti bytosti bez vnútorného prežitia. V tomto to nie je nepodobné iným svetovým náboženstvám. Veľmi silný duch náboženskosti. Iný zvyčajný názov je ľudová zbožnosť. Prítomnosť pohanských povier a praktík nie je nezvyčajná.

            Je len prirodzené, že takto prezentované kresťanstvo v spoločnosti nemá dobrú odozvu. Odpor voči kresťanstvu zrastá, ale táto skupina koná medvediu službu. Ich evanjelizačný potenciál je nízky.

            Ono to naozaj evokuje rôzne prúdy v judskej spoločnosti v čase, keď prišiel Mesiáš. Tradičných by som prirovnal k zákonníkom a farizejom (v celej šírke a .protirečivosti týchto smerov).

            Tento článok nemá za cieľ nikoho súdiť. Je skôr pokusom v úcte charakterizovať. Prispieť takto k vnútro cirkevnej diskusii.

            Hovorí sa, že keď ten mladý teológ predniesol prednášku, stretol v akomsi bare kardinála Ottaviniho, ktorý bol posledným prefektom inkvizície a prvým prefektom Kongregácie pre učenie viery. Zľakol sa, čo bude. Ottaviani ho vraj pozval na drink a družnú debatu.

1. arcibiskup Cyril Vasiľ sa vyjadril, že zvyčajným časom na priaznivé dopady koncilu sú zhruba 100 rokov a to napriek tomu, že dnešná doba je rýchla....

            Koncil naznačil dobrú cestu, ktorá je stále pred nami, ak máme ako Cirkev splniť svoje poslanie práve v tejto dobe. Sme si istí, že ak bude aj Slovenská Cirkev načúvať, spozná kade vedie cesta za Pánom.